Hovorí sa, že až keď niekoho stratíte, uvedomíte si, aký dôležitý pre vás bol. „Z detstva nosím v sebe obraz, ako moja matka prišla domov a oznámila mi, že otec má inú ženu,“ spomína si spisovateľka Adriana Macháčová. „Práve tento moment bol pre mňa inšpiráciou pre napísanie môjho najnovšieho románu. Boli to tie temné stránky, ktoré prinášajú prázdne dni, keď sa v jednom okamihu všetko zosype.“

Prípady manželskej nevery už Adriana spracovala v mnohých svojich knihách a, samozrejme, ani najnovší román A teraz ma pobozkaj nie je kópiou jej života. Tentoraz svojich hrdinov dostáva do situácii, ktoré ich ženú až na hranu.

 

Henrietu nesmierne zranila manželova nevera. Od života zinkasovala nečakanú facku, a poriadnu. Odrazu je všetko iné.

Atmosféra v ich domácnosti je stále na bode mrazu. Nevera ich manželstvo položila na lopatky a jej skutok mu zasadil posledný úder. Ako to všetko zvládnuť? Pred deťmi len ťažko skrývala zlú náladu. Nasýtila ovzdušie jedovatým plynom.

Henrieta sa však nemieni vzdať muža a na záchranu svojej rodiny je odhodlaná urobiť čokoľvek. Nerozvážnosť, žiarlivosť a bolesť jej zatemní myseľ. Spácha zločin a s tajomstvom sa v slabej chvíli zdôverí priateľke.


Aneta je bezradná, nevie, čo si so strašnou informáciou počať. Sama má starostí vyše hlavy. Stojí pred zúfalým rozhodnutím: má sa vzbúriť a opustiť puntičkárskeho manžela alebo sa raz a navždy zmieriť s ovzduším v ich rodine?

Znepokojujúcu smrť mladej predavačky dostane na starosť kriminalista Fedor Durnsteiner. Lenže kapitán sa namiesto vyšetrovania viac zaoberá vlastným skrachovaným vzťahom. Je presvedčený, že Tereza sa s ním len rozmarne a kruto pohrávala, kým nezískala, čo si naplánovala.

 

Zdanlivo bezvýchodiskové situácie, vyhrotené konfrontácie a neočakávané zvraty ženú hlavných hrdinov k nevypočítateľnému konaniu.
Nájdu východisko z napohľad neriešiteľných problémov?

 

Začítajte sa do novinky A teraz ma pobozkaj:

Vietor jej zamotáva vlasy, má motýlie krídla... Sekunda-dve a telom sa jej prehnala nečakaná, tupá bolesť. Úplne ju paralyzovala. Nevládala sa pohnúť. Ležala medzi kríkmi a hľadela na malé žltozelené lístočky na tenkých halúzkach. Kdesi nad ňou pomaly plával oblohou ťažký mrak. Strácala dych...

   „Neboj sa,“ začula niekoho šepkať. „Neboj sa,“ mama ju chytá za ruku a vedie do vyzdobenej triedy s veľkým nápisom I. A. „Nič to nie je, neboj sa,“ hladí jej hánku zvierajúcu opierku zubárskeho kresla. „Prvý raz to trochu bolí, ale neboj sa, budem opatrný,“ šepká jej Stano do ucha a ona bojazlivo rozťahuje nohy. Zajtra má narodeniny, bude mať pätnásť. 

   Nebojí sa...

   Zrazu sa okolo nej rozsypali fotografie z albumu, ktorý jej matka často ukazovala priateľkám. Lesklé obrázky žiariace farbami, úsmevmi a šťastím. Uchopila jednu medzi prsty. Hľadela na seba, ako sa brodí vo vode. Údy má studené, ľadové... trasú sa jej. Drví ju zima.

   Chce chytiť rybku, čo sa jej prešmykla okolo nôh, nech sa trochu zahreje. Takmer ju už mala. Chladný hladký chvost jej pohladil brušká prstov. Musí ju dolapiť.

   Len keby sa jej nechcelo tak spať...

1

August 2016

Henrieta sa prebudila zavčasu. Bola spotená, unavená a vyčerpaná, akoby celú noc nespala, alebo sa pohybovala iba na hranici spánku.

   Pomaly vstala a potichu zišla dolu schodmi do kuchyne. Zapla kávovar a vsunula do podávača kapsulu s kávou. Z presklenej skrinky nad drezom vybrala biely hrnček a postavila ho na nerezovú mriežku pod trysku. Kdesi v dome sa rozzvonil jej mobil. Obzrela sa ponad plece, pátrajúc, odkiaľ melódia prichádza. Telefón si pravdepodobne nechala v chodbe na komode pod zrkadlom. Rozbehla sa za ním, nech melódia nezobudí deti.

   Kto otravuje v sobotu tak skoro ráno? preletelo jej hlavou. Stalo sa niečo mame, otcovi alebo...? Mrkla na rozsvietený displej. Zobrazené číslo jej nič nehovorilo. Zaváhala. Má zodvihnúť alebo hovor rýchlo zrušiť? Niečo jej nahováralo, nech ho neprijme. Premohla nechuť a siahla po telefóne.

   „Prosím?“ ohlásila sa napäto.

   „Pani Geraldová?“

   „Áno?!“ prehodila rezervovane a nervózne sa vydala späť do kuchyne. Zacvikla si mobil medzi plece a ucho a otvorila chladničku. Vybrala téglik smotany a zavrela dvierka.

   „Tu je Norbert Rimovský. Som...“

   „Viem, kto ste, pán Rimovský,“ skočila mu Henrieta do reči. To meno dobre poznala.

   „Prepáčte, že volám tak zavčasu, ale rád by som sa s vami stretol.“

   „So mnou? A prečo?“ opýtala sa začudovane.

   „Chcel by som sa s vami porozprávať.“

   „O čom?“ Na prsiach pocítila tlak, dych sa jej zasekol. O čom s ňou chce Rimovský hovoriť? 

   „Píšem knihu o jednom prípade,“ vyriekol nedbanlivo a v otvorenom zápisníku poklepal po jej mene hrotom guľôčkového pera.

   Henrieta sa šokovane zahľadela pred seba. Knihu? O akom prípade? Zdrevenela. Hádam nie o...? Zaplavili ju neodbytné spomienky. Ten prípad sa jej priamo dotýka, preto jej Rimovský volá! Bolo jej jasné, že známy spisovateľ na vydanie románu nehľadá sponzora. Každý jeho príbeh sa stal bestsellerom. Aj oni majú doma všetky jeho diela. Prižmúrila oči a predstavila si Rimovského sebavedomú, príťažlivú tvár s dioptrickými okuliarmi v tenkom kovovom rámiku. Dobre si ju pamätala zo záložiek prebalov jeho románov.

   Rimovský čakal, že Geraldová nejako zareaguje, ale na druhej strane spojenia bolo ticho, a tak pokračoval: „Chcel by som vedieť, akú rolu ste zohrali v živote, ale...“ Na okamih sa odmlčal. „... Ale aj smrti Anny Todlovej,“ dokončil a do riadku s Henrietiným menom nakreslil malý otáznik.

   „Čože?“ opýtala sa priškrtene a zem pod nohami sa jej zakolísala.

   „Určite si na ten prípad spomínate. Stal sa...“

   „Prečo mi voláte? Prečo práve mne? Nemám vám k tomu čo povedať!“ príkro ho zarazila.

   Ako ju vyňuchal? Prečo strká nos do prípadu, čo je už uzavretý? Prečo chce písať o nejakej bezvýznamnej štetke? Obrátila jej život naruby a odvtedy prízrak tej beštie rozožiera Henrietinu myseľ aj srdce.  

   „Pani Geraldová,“ oslovil ju Rimovský milým hlasom. Bolo cítiť, že mu na tomto rozhovore záleží. „Mám rešerš z policajného vyšetrovania aj vyšetrovateľove zápisky. Mnoho vecí je zahalených tajomstvom. Možno mi budete mať k tomu čo povedať. Pracujem na vlastnú päsť, pátram. Chcem o tom napísať knihu. Zistil som veľmi zaujímavé...“

   „Dovidenia, pán Rimovský!“ preťala Geraldová chladne jeho monológ a položila smotanu na kuchynskú linku. Uchopila telefón do dlane, pripravená ukončiť hovor.

   „Počkajte,“ zastavil ju. „Vaša verzia príbehu by mohla mnoho objasniť. Porozmýšľajte o tom, pani Geraldová. Môžeme sa stretnúť a niekde pri káve sa o tom v tichosti porozprávať,“ navrhol.

   „Dajte mi pokoj!“ skríkla Henrieta.

   „Tú knihu napíšem tak či tak,“ povedal Rimovský s povzdychom. „Aj bez vašej pomoci či stanoviska,“ dodal namrzene a k malému otázniku pripísal veľký výkričník.

   „Neopovážte sa!“ varovne zasyčala Geraldová a vypla mobil. Ruky jej bezvládne ovisli povedľa tela. Telefón cinkol o bielu dlaždicovú podlahu. Henrietou prešla triaška a zadrapil sa do nej známy strach. Rimovský otvoril jej staré rany. Nie, neotvoril, opravila sa. Veď stále mokvali, každý deň si ich rozškriabala do krvi.

   Ako je vôbec možné, že sa autor detektívok, aj keď známy, dostal k policajnému spisu? Kde narazil na jej meno? Cítila, že ten chlap nemá k dispozícii len správy, chýry a klebety z publikovaných článkov. Má čosi viac. Čosi viac... pulzovalo jej v hlave.

   Zvrtla sa a podišla ku schodisku do pivnice. Spotenou rukou sa zachytila chladného antikorového zábradlia a bosými nohami zostúpila na prvý schod. Zastala a zatajila dych. Tenká nočná košieľka jej obopínala poprsie. Pozrela dolu. Adrenalín zaplavil každú jej žilku, srdce jej búšilo v krku. Vtedy, keď sa to stalo, po rokoch našla svoj starý dievčenský zápisník. Vytiahla ho zo škatule pod posteľou. Hnedé dosky boli ošúchané, rohy odreté. Položila si ho na kolená, pohladila väzbu a otvorila ho. Prečítala si tri krátke básne, čo kedysi zložila. Boli o láske. O láske, ktorá sa z jej života vytrácala. Vytrhla zapísané stránky a pokrčila ich. Vzala pero a začala písať. S denníkom sa podelila o svoj strach, ale i smútok. Myslela si, že keď všetko zo seba vypíše, zabudne. Mýlila sa. Veľmi sa mýlila. Žiaden reštart sa nekonal, a tak denník, len čo sa presťahovali do tohto domu, zabalila do alobalu a ukryla za kotol. Dúfala, že tam ho nikto nikdy nenájde, a keď začnú v kotle kúriť, spáli ho. Odvtedy do pivnice nezišla. V zhone každodenných povinností sa usilovala zabudnúť.