Irenine deti, www.ipark.sk

Áno, čítam takéto knihy. Čítam vojnové, strhujúce, reálne príbehy, také, z ktorých pocity vo mne ostanú ešte dlho po prečítaní. Keď niekomu v mojom okolí poviem, že čítam aj takúto literatúru, väčšinou sa od nich dočkám dvoch reakcií. Jedni sa chytajú za hlavu a pýtajú sa prečo, a tí druhí mi rozumejú, lebo aj oni takúto literatúru vyhľadávajú. Tí prví sa nechcú stretávať s ťažkými témami ešte aj v knihách, lebo ich zažívajú alebo počúvajú v realite z každej strany. Oni očakávajú, že si pri knihách oddýchnu, možno naberú stratené sily a, povedzme si na rovinu, takáto „vojnová“ literatúra potrebuje, aby bol čitateľ plne koncentrovaný, a pri čítaní zapájal všetky mozgové bunky, takže sa „vracia“ do reality možno aj trochu unavený. Na druhú stranu si však myslím, že ľudia by takéto knihy mali čítať, lebo im otvoria oči a prinútia ich zamyslieť sa nad tým, za čo môžu byť v každodennom živote vďační. To, čo v minulosti ľudia považovali za neuskutočniteľné, s tým sa my dnes stretávame denno-denne. V konečnom dôsledku, aj o tomto je kniha Irenine deti.  

Kniha opisuje život a hrdinstvo nielen Ireny Sendlerovej, hlavnej vedúcej odboja, ktorý v rokoch 1942 – 1944 zachránil približne 2500 nevinných židovských detí pred krutým osudom, ale aj život jej spolupracovníkov (len tých najužších bolo okolo 30), rodiny, priateľov, jej lásky Adama...

Židovské deti Irena zachraňovala a ukryté odnášala priamo z varšavského geta alebo deti nachádzala aj inak, napríklad sa dozvedela od známych, že niekde je dieťa ukryté a podobne.  Vždy museli mať pre ne pripravené nové doklady totožnosti, potom ich vyumývali, ostrihali, niekedy dokonca prefarbili vlasy, aby sa viacej ponášali na Poliakov, prekrstili ich na kresťanov (pokiaľ súhlasili rodičia), a našli im dočasný úkryt u priateľov, blízkych ľudí, alebo boli umiestnené do rôznych opatrovateľských ústavov. Keď nebola iná možnosť, členky odboja si museli vziať deti k sebe domov. Ako však rástla ich sieť, tak rástlo aj nemecké sledovanie. S každým pripojeným členom do ich odboja rástol strach z prezradenia.  

Nikto si dnes určite nevie predstaviť, čo všetko takáto činnosť vtedy tých ľudí stála, akú obetu prinášali... Ak sa to však chce dozvedieť, určite by mal siahnuť po tejto knihe. Ak sa nacisti dozvedeli, že niekto pomáha Židom, čakala ho istá smrť. Títo ľudia sa síce báli smrti, ale viac im záležalo na živote neviniatok, ktoré sa buď ešte len narodili (mnohé zo zachránených detí boli bábätká) alebo boli o niečo staršie, ale určite nerozumeli tomu, čo sa to vlastne deje, prečo sa zrazu celý svet obrátil hore nohami, prečo všetci kričia, bijú ich, sú hladní a smädní, prečo sa boja...

Irenine deti, www.ipark.sk

Kniha ponúka čitateľovi nahliadnuť do hrôz, ktoré sa diali počas okupovania Varšavy nacistami. Počas celej knihy, no najmä v úvode, na čitateľa čaká mnoho mien, ale kvôli prehľadnosti sú všetky vypísané na konci knihy v časti Obsadenie postáv aj s krátkou charakteristikou, kto tá postava je, prípadne kde pracovala, o čo sa zaslúžila. Keď však čitateľ číta knihu postupne, v postavách sa nestratí.

Kniha je rozdelená na niekoľko častí podľa ubiehajúcich rokov. Začína sa narodením Ireny v roku 1910. Autorka opisuje jej štúdiá, rodičov, prvé manželstvo, a tak s ňou zoznamuje čitateľa. Od tohto roku, povedala by som, veľmi detailne opisuje jej život až po rok 1947. Pritom sa prvotne zameriava na Irenin život, ale detailne opisuje aj životy postáv, ktoré sa v tej-akej etape jej života vyskytujú. Keďže ide o skutočný príbeh, na konci knihy je uvedený rozsiahly zoznam literatúry, z ktorej autorka čerpala. Boli to napríklad ručne písané spomienky Ireny Sendlerovej, zaznamenané rozhovory s ňou, svedectvá jej spolupracovníkov, svedectvá detí, ktoré zachránila, atď.

Neviem si ani predstaviť, koľko autorke trvalo napísať toto úchvatné detailné dielo s množstvom pocitov, ktoré na vás pri čítaní z knihy priam sálajú. Tento skutočný príbeh nenechá nikoho chladným a môžem odprisahať, že aj keď celý vychádza zo skutočných historických udalostí, je písaný veľmi pútavo, ľudsky. Aby však čitateľ prišiel príbehu na chuť, mal by sa zaujímať o (kruté) dianie počas okupácie Varšavy, respektíve všeobecne počas 2. svetovej vojny. Knihu by som však odporučila všetkým. Lebo takéto príbehy by sa mali dostať medzi čo najviac ľudí, aby proste vedeli, že dnes musíme byť vďační za život taký, aký je. 

autorka recenzie: Martina Pinková