Paulo Coelho prichádza s novou knižkou, ktorá nadchne všetkých jeho fanúšikov. V pútavom príbehu vykreslil majstrovsky portrét o fascinujúcom a tajomnom živote jednej z najžiadanejších žien svojich čias, ktorá sa do histórie zapísala pod menom Mata Hari.

Špiónka je fiktívny príbeh o osudovej, silnej a rozporuplnej žene, ktorá by si asi nikdy nepomyslela, že sa raz zmení na legendu.

Táto exotická tanečnica, ktorá šokovala a bavila publikum, sa čoskoro stala dôverníčkou a milenkou najbohatších a najvplyvnejších mužov svojich čias. Vzdialená Jáva, búrlivý secesný Paríž a Berlín v časoch 1. svetovej vojny sú miesta, kde si táto neskrotná žena bránila svoje sny o slobode a nezávislosti navzdory spoločenským predsudkom, hoci za to nakoniec draho zaplatila...

 

Paulo Coelho na základe mnohých nepublikovaných dokumentov zrekonštruoval biografiu slávnej špiónky prostredníctvom fiktívnych listov, ktoré napísala svojmu právnikovi z parížskeho väzenia Saint-Lazare a zanechala svojej dcére. Chcela, aby jej jediná dedička spoznala pravdu a pochopila dôvody, prečo sa rozhodla viesť intenzívny život plný dobrodružstva, lásky a intríg.

 

PAULO COELHO je považovaný za jedného z najvplyvnejších spisovateľov súčasnosti.

Pracoval ako divadelný herec a režisér, novinár a skladateľ, napokon zakotvil pri písaní. Koketoval so smrťou, znášal utrpenie, experimentoval s mágiou aj alchýmiou. Vyštudoval filozofiu a náboženstvo, náruživo čítal, stratil a znova našiel vieru, zažíval bolesti a radosti lásky. Pri hľadaní vlastného miesta pod slnkom objavoval odpovede na výzvy, ktorým čelíme všetci. Verí, že v každom z nás je dosť sily, aby si vybudoval svoj vlastný osud.

K jeho najúspešnejším dielam patrí Alchymista, najpredávanejšia brazílska kniha všetkých čias, ktorá sa vyše 400 týždňov držala na zozname bestsellerov novín New York Times. Z románovej tvorby tohto literárneho génia sa predalo 210 miliónov výtlačkov. Jeho diela boli preložené do 81 svetových jazykov, čím sa zaraďuje k najprekladanejším žijúcim autorom na svete.

 

Začítajte sa do novinky Paula Coelha Špiónka:

Tesne pred piatou ráno skupina osemnástich mužov – väčšinou dôstojníkov francúzskej armády – vyšla na druhé poschodie Saint-Lazare, parížskeho ženského väzenia. Kat, ktorý niesol fakľu a zapaľoval ňou svetlá, ich zaviedol k cele číslo 12.
            Väzenie spravovali mníšky. Otvorila im sestra Leonide a požiadala ich, aby počkali vonku, kým znovu vošla, škrtla zápalkou o stenu a rozsvietila svetlo vo vnútri. Potom zavolala ďalšiu sestru, aby jej pomohla.
            Sestra Leonide nanajvýš nežne a opatrne objala spiace telo, ktoré sa len s námahou prebúdzalo – akoby ju nič nezaujímalo. Keď sa zobudila, podľa svedectva sestier akoby sa prebrala z pokojného spánku. Nerozrušilo ju, ani keď sa dozvedela, že žiadosť o milosť, ktorú pred niekoľkými dňami adresovala prezidentovi, bola zamietnutá. Ťažko povedať, či cítila smútok, alebo úľavu, že sa blíži koniec.
            Na pokyn sestry Leonidy vošiel do cely páter Arbaux s kapitánom Bouchardonom a advokátom doktorom Clunetom. Väzenkyňa odovzdala advokátovi dlhý závet, ktorý písala celý týždeň, a dve sivé obálky s výstrižkami.            
Mala na sebe čierne hodvábne pančuchy – čo za daných okolností vyzeralo dosť bizarne – obula si topánky na vysokom opätku, ozdobené hodvábnymi mašľami, a keď vstala z postele, zvesila z vešiaka v kúte cely kožuch, čo jej siahal až po členky a rukávy aj golier mal ušité z iného druhu kožušiny, azda líšky. Obliekla si ho na ťažké hodvábne kimono, v ktorom spala.
            Čierne vlasy mala rozstrapatené; starostlivo si ich učesala a zopla na šiji. Nasadila si plstený klobúk, ktorý si uviazala pod bradou hodvábnou stuhou, aby jej ho na otvorenom priestranstve, kam ju viedli, neodniesol vietor.
            Pomaly sa sklonila a zdvihla čierne kožené rukavice. Potom sa ľahostajne obrátila k mužom, čo práve vošli, a pokojne riekla: „Som pripravená.“
            Všetci vyšli z cely väzenia Saint-Lazare a vykročili k autu, čo tam čakalo s bežiacim motorom, aby ich odviezlo na miesto, kde bola pripravená popravná čata.
            Auto prechádzalo ulicami ešte spiaceho mesta nepovolenou rýchlosťou a mierilo ku kasárňam vo Vincennes, kde predtým stála pevnosť, ktorú v roku 1870 zničili Nemci.
            O dvadsať minút auto zastalo a sprievod vystúpil. Mata Hari vyšla posledná.
            Vojaci už boli nastúpení a pripravení na popravu. Čatu tvorilo dvanásť zuávov. Posledný v rade stál dôstojník s vytaseným mečom.
            Kým sa páter Arbaux obklopený sestrami rozprával s odsúdenou, francúzsky poručík pristúpil k nim, vystrel ruku s bielou šatkou k jednej zo sestier a povedal: „Prosím, zastrite jej oči.“
            „Musím si to dať?“ opýtala sa Mata Hari s očami upretými na šatku.
            Advokát Clunet spýtavo pozrel na poručíka.
            „Len ak budete chcieť, nie je to povinné,“ odvetil.
            Matu Hari nespútali ani jej nezaviazali oči; pokojne hľadela na svojich katov, až kým páter, sestry a advokát neodstúpili.
            Veliteľ popravnej čaty, ktorý dával pozor, aby jeho muži nenazreli do pušiek – bolo zvykom dať do jednej slepý náboj, aby ktorýkoľvek z nich mohol vyhlásiť, že nevypálil smrtiaci výstrel –, sa pomaly uvoľňoval. Čoskoro bude po všetkom.
            „Pripraviť sa!“
            Dvanásti muži zaujali pevný postoj a opreli si pušky o plecia.
            Mata Hari ani okom nemihla.
            Veliteľ si stal na miesto, odkiaľ ho videli všetci vojaci, a zdvihol meč.
            „Namieriť!“
            Žena pred nimi ďalej ľahostajne stála, nedávala najavo žiadny strach.
            Meč klesol a opisujúc oblúk preťal vzduch.
            „Páľ!“
            Slnko, ktoré už vystúpilo nad horizont, osvetlilo plameň a pásik dymu, čo sa zdvihol z pušiek, keď zahrmela spŕška výstrelov. Vojaci vzápätí rytmickým pohybom zložili pušky na zem.
            Mata Hari stála ešte zlomok sekundy. Nezomrela ako ľudia vo filmoch. Nespadla dopredu ani dozadu, nezdvihla ruky nad seba ani do strán. Akoby omdlela, telo zostalo vzpriamené, hlava vztýčená, oči otvorené. Jeden z vojakov odpadol.
            Potom sa jej podlomili kolená, telo spadlo doprava, pokrčené nohy stále prikrýval kožuch. Zostala nehybne ležať s tvárou obrátenou k oblohe.
            Tretí dôstojník – v sprievode poručíka – vybral revolver z puzdra na hrudi a vykročil k nehybnému telu.
            Sklonil sa, priložil hlaveň k špiónkinmu spánku, dával si však pozor, aby sa ho nedotkol. Potom natiahol kohútik a guľka prevŕtala mozog. Obrátil sa k prítomným a slávnostným hlasom oznámil: „Mata Hari je mŕtva.“