Možno tadiaľ cestujete. Možno vás pri pohľade na tie tiché miesta zamrazí. Možno ste šli len do práce. A cestou sa vám pokazilo auto. Tak ste zastali. Nič sa nemôže stať. Vypli ste motor. A pozreli sa na mobil. Vybitý. Ako teraz zavoláte pomoc? To nič, možno je niekto nablízku. Haló, počuje ma niekto? Nič. Vystúpite z auta a pohnete sa smerom, odkiaľ prichádza svetlo. O niečo zakopnete. Vrece. A výkrik. A potom...

 

Príbeh Sestra je určený všetkým, ktorí majú radi napätie. A ktorí sa aj radi boja.

Autorky Eva Hrašková a Kristína Ježovičová vytvorili spoločne dielo s originálnym námetom, s nezabudnuteľnými postavami a tajomným dejom, po ktorom pár nocí budete vyhľadávať skôr svetlé, než tmavé zákutia. Obe do príbehu vložili kus zo seba, čo na čitateľa bude dýchať po každom prečítanom riadku. A hoci obe inklinujú k odlišným žánrom a rukopisy každej z nich majú  neopakovateľné risy, predsa ich niečo spája. Je to schopnosť ponoriť sa do postavy. Psychologizácia hrdinov, ktorí často zápasia o pocit slobody a bezpečia.

 

Sestra vás vystraší, no i pohladí. Rozzúri, no i dojme. Kto by predsa nechcel poznať vraha svojej sestry? Kto z nás by nepoložil aj vlastný život, aby zistil pravdu? Pravda je však niekedy krutá. A občas si želáte, aby všetko stíchlo a vy ste nič nepočuli. Ale oplatí sa bojovať. Oplatí sa rozlúštiť, čo sa stalo v Krvavých šenkoch.

Pozor! Krvavé šenky budú totiž tentoraz naozaj krvavé.

 

Začítajte sa do ukážky z knihy Sestra:

APRÍL 2010

„Netušil som, že sa toľko zdržíme.“ Peter zaparkoval kúsok od hlavnej cesty. Vypol motor. Dorazili do cieľa. Telefón si rýchlo vsunul do vrecka riflí. Bez signálu, ktorý sa z ničoho nič stratil, presné súradnice odhalia len ťažko. Možno bude stačiť, ak sa dobre rozhliadne. Je predsa chlap.

Žije síce v modernej dobe, no inštinkt má zakorenený v génoch, rovnako ako ženy strach. Keď jej so vzrušením v hlase prezradil, aké miesto vybral na ďalší spoločný výlet, zbledla. Historky o Krvavých Šenkoch obiehali celé Slovensko, desili i obyvateľov Bystrice.

Jedného celkom určite. Stačilo zadať do vyhľadávača názov a už mala milión dôvodov, prečo sem nejsť. Vyratúvala strhujúce príbehy, ktoré zozbierala na internete. A tak mu celú cestu omieľala dookola to isté.

„Ide o dobrodružstvo,“ zasmial sa nad jej obavami. „Adrenalín je pri takomto niečom na prvom mieste.“ Záblesk očakávania v jeho pohľade prezradil, že nestrpí už žiadne námietky.

„Nemali sme sem chodiť,“ znovu rýpala, keď opatrne vystupovala z auta. Jednu nohu v štýlovej bielej teniske položila do vysokej neudržiavanej trávy, vzápätí zaváhala. Z vrecka bundy vytiahla mobil, no automaticky ho vsunula späť. Zahryzla si do spodnej pery.

„Nie je to tu také malé, aby sme ten tvoj poklad objavili aj bez GPS.“ Peter si prešiel rukou po tvári. Nervózne prešľapoval pred dverami spolujazdca.

„Keď už sme tu? Neblázni. Pre istotu vezmi aj baterku.“ Kristína zalovila v úložnom priestore. Nahmatala podlhovastý tvar a baterku vytiahla. Nepustí ju z rúk za žiadnu cenu! Určite sa im zíde. Príjemné aprílové počasie ešte stale sľubovalo včasné zotmenie.

„Daj aj mne,“ načiahla sa po škatuľke cigariet, ktorú jej priateľ zamyslene držal v ruke. Sledovala smer, ktorým sa neprítomne díval.

„To nech ti ani nenapadne!“

„Nerob paniku. Geocatching sa spája so zemou. Veď to už poznáš. Pochybujem, že by boli predmety ukryté v tých starých skvostoch,“ ukázal prstom na ruinu starej bytovky.

Peter si potiahol z cigarety a niekoľko rovnako tvarovaných obláčikov dymu vyfúkol nad seba.

„Ty si buď slepý, alebo si totálne osprostel. Iba psychopath by niečo ukryl do lesa, pred ktorým je otrasná tabuľa s nápisom ZÁKAZ VSTUPU! Premýšľaj. Pri hre máme zažiť zábavu, nanajvýš adrenalín, ako si sám pred chvíľou povedal, a nie posrať sa od strachu!“ Kristína odklepala popol

z cigarety, z ktorej si sotva raz potiahla. Hodila ju na zem a krúživým pohybom nohy uhasila.

„Tak ideme?“ provokačne sa usmial na svoju bojazlivú partnerku a podal jej ruku. Pevne mu ju stisla. Keď si uvedomila, že vyrazil opačným smerom, ako sa nachádza les, aspoň trošku sa jej uľavilo.

„V tejto budove vraj videli postavu chlapčeka. Mŕtveho,“ ukázala na okná s povybíjanými sklami.

„Naozaj by si si to mohla odpustiť,“ vykročil ešte rezkejšie.

„Nejdeme točiť Akty X. O tvoje duchárčiny nestojím.“ Z vrecka rifieľ vytiahol mobil a zapol navigačný systém, do ktorého ešte doma starostlivo naťukal súradnice. Stále žiadny signál. Pokúsil sa načítať ich ešte raz, no bezvýsledne. Mobil strčil na svoje miesto.

„Keď sa budeme držať spolu, bude nám to trvať dlhšie. Myslím si, že by sme sa mali rozdeliť.“

„Na to môžeš zabudnúť,“ Kika sa zakvačila do priateľovej ruky ešte pevnejšie. Strach, ktorý sa usídlil v jej pohľade, ho zlomil.

„Ale,“ na chvíľu zaváhala. „Mám lepší nápad.“ Hoci nečakal žiaden nápad hodný Nobelovej ceny, dal jej šancu...

„Dajme si selfie pri tabuli obce a môžeš si urobiť zárez nad,“ zodvihla ruky a do vzduchu nakreslila úvodzovky, „posteľou. Ďalšia úloha splnená.“

„A nebojíš sa, že by sme na tej fotke mali aj ducha?“ doberal si ju. Kristína urazene pustila jeho dlaň a vyrazila dopredu. Takmer jej nestačil. Dobehol ju až tesne pred vchodom do bytovky. Letmo pozreli jeden na druhého, aby sa utvrdili, že chcú vojsť.

„Aj tu je zákaz stupu,“ s úškrnom na perách prečítal skomolený červený nápis na bielej popraskanej doske. Prevrátila oči.

„Toto napísal niekto nesvojprávny a negramotný. Nech sa páči, páni majú prednosť,“ gestom ruky naznačila, že bude svojho partnera nasledovať.

„Donedávna si sa bila za emancipáciu,“ trhlo mu kútikom, no do ošarpanej budovy vstupovali bez slova. Svetlo zvonku mierne osvetľovalo priestory vnútri. Tiene, ktoré vrhali ich postavy, ich sprevádzali a kde-tu prekrývali špinu, ktorá sa rozťahovala nielen po podlahe, ale i stenách. Hneď na prízemí našli niekoľko kartónov, ktoré tu pravdepodobne v sutinách zanechali dočasní obyvatelia. Kristíne niečo zapraskalo pod podrážkou a nebyť Petra, zosypala by sa na zem.

„Sklo,“ vyľakane zvreskla. „Daj ho preč!“ Uskočila tak, akoby jej črepiny prepichli topánky a spôsobovali neskutočnú bolesť. V momente ho odkopol. Vedel o jej panickom strachu z črepín, odkedy sa mu tanier vyšmykol z rúk, hneď prvý deň ich spoločného bývania. Zo začiatku jej paniku vôbec nechápal, no keď sa to opakovalo všade, kde sa trblietali drobné úlomky, vedel, že jej scény okolo skla sú seriózne, nie hrané.

„Baterku,“ natrčil k nej ruku. Napriek tomu, že bola odhodlaná nepustiť ju, neochotne mu ju podala. Aj tak sa musí sústrediť na to, čo má pod nohami. Zasvietil na akési vedro, ktoré stálo v miestnosti bez okna.

„Hľadáme nádobu, nezabúdaj,“ spresnil dôvod, pre ktorý do nej zasvietil, hoci sa ho na nič nepýtala. Obaja spozorneli, keď začuli akési šuchnutie, ako keď sa lem príliš dlhého kabáta pri náhlení obtrie o podlahu. Pomalými krokmi vychádzali z malej miestnosti. Tlkot sŕdc sa odrážal

od prázdnych stien. Pred očami im prebehla čierna mačka.

„Kristove rany, odchádzam!“ zvreskla Kristína, len čo si uvedomila, že jej ešte stále nehrozí žiadne nebezpečenstvo a má čas ujsť.

„Nerob paniku, vždy sa dá všetko rozumne vysvetliť. Bola to len mačka!“ Slovo len zámerne zdôraznil, akoby viac-menej presviedčal i sám seba.

„Vraj tu našli tri mŕtve ženy,“ dobiedzala ďalej. Nemala čo stratiť. Nechcela tu stráviť ani minútu navyše. „Chceli ich krv pre...“ nestihla dopovedať, lebo ju prerušil.

„Prestaň s tými báchorkami! Obom nám to znepríjemňuješ. Myslel som si, že sa ti to bude páčiť. Namiesto toho vyťahuješ tristoročné povedačky starých ľudí!“

„Pre niečo vznikli, nemyslíš?“ jeho pohľad ju zamrazil.

„Ak chceš, počkaj ma v aute. Určite sme už na dosah.“

„Zabudni, že budem sama,“ neveriacky pokrútila hlavou.

Aj ona mala túto hru rada. Navštívili vďaka nej zaujímavé miesta nielen na Slovensku, ale v celej Európe, no z duše nenávidela všetky tie miesta, ktoré dýchali niečím, čo jej naháňalo strach. Krvavé Šenky vďaka ich povesti vyhodnotila ako najdesivejšie.

„Peti, ty si vravel, že geo sa spája so zemou. Prečo sme teda vošli do tejto budovy?“ zmenila

taktiku. Išla na neho medovým hlasom. Všimla si, ako zaťal sánku, zvrtol sa na päte a smeroval k východu. Bolo zbytočné pripomínať jej, že ešte pred chvíľou o prechádzke po prírode nechcela ani počuť. Opäť dosiahla, čo chcela.

„Tak hľadaj v okolí, neprehliadni nič, čo by mohlo čo i len trošku pripomínať úkryt. Nezabudni, nesmie na to pršať, nik by nechcel, aby predmety zmokli.“

Slnko sa už dotýkalo kopca, pred ktorým sa vynímal les, ktorý ho priťahoval už na začiatku. Majú maximálne hodinku, potom sa tmou hľadanie ešte viac skomplikuje. Nerád by sa vzdal a odišiel domov s prázdnymi rukami. Možno mal naozaj radšej na toto dobrodružstvo vziať jedného z kamarátov. Ženská zbytočne vymýšľa. Všimol si, ako Kristína pchá ruku do nejakej diery v zemi. Zrazu sa jej vreskot ozýval celou osadou.

„Čo jačíš?“ dobehol k nej, kľakol si na kolená. Nedbal, že si ich zašpiní od trávy.

„Je, je tam,“ jachtala vyplašene. „Je mŕtva,“ ruky sa jej triasli ako pri zimnici.

„Kto je tam?“ zohýbal sa, svietil baterkou do diery, ktorá mohla mať dĺžku aj pol druha metra, na konci sa kľukatila. Vyzerala ako pôvodné základy nejakej budovy.

„Mačka... Je tam mŕtva mačka,“ zašepkala. S neprítomným pohľadom vyzerala ako chvíľu pred zbláznením.

„Mačka? A pre mačku robíš cirkus?"

„Strčila som do nej prst. Je to zdochlina!“ znechutene si otierala zašpinenú ruku o trávu.

„Tak si vytiahni dezinfekčné vreckovky a poriadne sa poutieraj. Normálne si ma dostala.“ Priškrteným hlasom vydal zvuk podobný smiechu.

„Bál som sa, že si skutočne niečo našla.“ Peter sa postavil a oprášil si zašpinené kolená. Pozrel sa pred seba a vtedy si všimol miesto, kde sa kedysi muselo vchádzať do starej pivnice pri krčme, o ktorej si aj on čo-to na internete prečítal.

„Myslím si, že som našiel, čo sme hľadali.“ Od vstupu do pivnice ich delilo možno desať väčších krokov. Kristína okolo seba pohádzala všetky použité dezinfekčné utierky. Túžba po odhalení miesta ho hnala vpred, a tak na ňu nečakal.

„Zabudni, že ich pred odchodom pozbieram. Sú na nich zvyšky zdochliny,“ všetky biele kúsky jednoducho prekročila a rozbehla sa za Petrom.

„Varujem ťa, ak tam nebudú ukryté veci, ktoré hľadáme, beriem kľúče, sadnem do auta a nechám ťa tu. Hľadaj si to pre mňa za mňa aj do budúceho roka!“ postupovala pomaly za ním. Neznášala stiesnené priestory. Aj to bola jedna z jej fóbií. No túto mali s Petrom spoločnú. Bola drobnejšia, a tak predpokladala, že ju bude chcieť presvedčiť, aby vstúpila prvá, ak bude vchod nižší alebo zúžený. No po adrenalínových zážitkoch s tými prekliatymi mačkami už riskovať nebude. Nepresvedčila by ju ani žiadosť o ruku, na ktorú čaká už dva roky.

„Je tu zámok,“ zamrmlal Peter a posvietil si na dvere baterkou.

„Tak tam určite nebude nič ukryté. Nikdy sa predmety nezamykajú,“ nazerala priateľovi cez plece, aby sa presvedčila, že sa nemýli.

„To je teda postreh,“ zarypol si tentoraz on. Chcel trošku odľahčiť napätú situáciu. „Podrž to svetlo, možno je to len naoko zatvorené.“ Pomykal starým zámkom a bez najmenšieho použitia sily sa po jednom cvaknutí otvoril. Odopol hrdzavú haspru a jemne potlačil zbité drevené dosky, ktoré mali pripomínať dvere. Ovalil ich stuchnutý zápach. Nápadne mu pripomínal pivnicu u starých rodičov, ktorú kým bol dieťa, používali na uskladňovanie a prezimovanie zemiakov a jabĺk.

„Sme v cieli,“ bol na seba hrdý. „Ideš prvá?“ Opäť len provokoval. Vedel, že zážitkov má na dnes dosť. Prešiel dva kroky a svetlo baterky namieril do miestnosti. Vtedy ju uvidel. Nehybne ležala na zemi a mala ďaleko od prízrakov, o ktorých Kristína čítala. Krátke červené šaty sa jej rozprestierali okolo obnažených stehien. Všimol si očko na samodržiacich silonkách na neprirodzene vykrútenej nohe. Podvedome zapažil ruku, aby zabránil svojej priateľke vojsť. Naplo ho. Cúvol. Potom ešte o jeden krok. Kristína vyľakane cupkala von.

„Zavolaj políciu!“ zareval. V očiach ho čosi štípalo už od začiatku. Až teraz konečne vedel pôvod zápachu identifi kovať. Neboli to zvyšky zimných zásob, ale pach hnijúceho mäsa, pleseň alebo niečo, čo mu nápadne pripomínalo vápno.

„Čo tam je? Peter, čo tam je?“ vyplašene na neho kričala, triasla mu ramenom.

„Žena. V tej pivnici je mŕtva žena,“ roztrasenými rukami vybral telefón. Snažil sa vytočiť stopäťdesiatosmičku, no telefón ešte stále neukazoval ani len náznak signálu. „Poďme,“ rozhodol. Zdrapol Kristínu za ruku a vliekol ju k autu tak rýchlo, že takmer nestačila s dychom. Až keď si obaja sadli do auta, zhlboka sa nadýchol, akoby mu práve vzduch v pľúcach mal pomôcť upokojiť sa. Zamkol auto. Ešte stale sa trasúcimi rukami vytiahol kľúče a pokúsil sa otočiť tým

najväčším v zapaľovaní. Pohli sa.

„Sleduj signál,“ precedil cez zuby.

Kristíne sa po lícach kotúľali slzy, no tentoraz nekládla zbytočné otázky, nečastovala ho výčitkami, že si dobrodružstvo vybral sám. Civela na mobil a potom cez okno a znova na mobil. „Už,“ zašepkala, keď sa dostali zopár metrov za značku dediny. Peter jej vzal telefón z rúk a opäť

vytočil trojmiestne číslo. Po treťom zazvonení pevným hlasom povedal: „Našli sme mŕtvu ženu.“ Napätie v aute sa dalo krájať. Jeho priateľka bezducho pozerala do prázdna, no podvedome sa sústredila na každé slovo, ktoré mu vyšlo z úst. „V Krvavých Šenkoch. Samozrejme, počkáme vás."