Kniha Krvavé jahody, www.ipark.sk

V dnešnej dobe si máme možnosť prečítať nejednu knihu o sovietskych gulagoch, či nacistických koncentračných táboroch a neskutočných zverstvách, ktoré sa tam páchali. Jednou z nich je aj kniha Krvavé jahody. 
 
Věra Sosnarová, vtedy ešte len štrnásťročné dievča bola odvedená na výsluch sovietskymi vojakmi spolu so svojou matkou a mladšou sestrou. Všetko sa to dialo koncom roka 1945, kedy boli mnohí nadšení z konca druhej svetovej vojny, avšak Veřa spolu s matkou a sestrou Naďou boli nútene ísť na Sibír, kde boli vyvedené a mali tu “žiť” dvadsať rokov, kedže Věrina matka bola obvinená zo zrady, čo ako všetci vieme sa vtedy trestalo vyhostením na Sibír. 

Věra nachvíľu v knihe spomína aj na svoje detstvo a šťastie, ktoré v ňom napriek chudobe prežívala. No vzápätí sa opisom vracia späť, kedy putuje spoločne so stovkami až tisíckami väzňov, ktorí boli tiež odsúdení, ísť na najhoršie miesto aké si viete predstaviť. Věra, ho častokrát prirovnávala až k peklu. Opisovala ako ich cestou strážcovia znásilňovali a oni s tým nič nezmohli. Keď prišli do tábora, jej matka tam vydržala len pár mesiacov a následne umiera. Od tejto chvíle zostali len Naďa a Veřa odkázané si na vzájomnú pomoc. Pracovali 8 rokov v lesných táboroch, kde čelili mrazom, krutým zaobchádzaním strážcov a hladu, s ktorým museli súperiť každým dňom viac a viac. Věra počas tohoto “pobytu” prekonáva zákerný týfus.

Dalších 12 rokov obe otročia v baniach, továrňach a na poliach. No nikdy sa nevzdali a dúfali, že sa im podarí z tohoto krutého pekla raz odísť. Preto poslali listy Československej vláde, aby im pomohla o návrat do Brna. Avšak postoj, aký vláda zastala, by ste nečakali ani v najkrutejšej predstave. Vtedajší prezident rázne odpovedal, že štát ani vláda nemá záujem o ich návrat. Ale ani toto Věru a Naďu nezlomilo. Bolo im ponúknuté ruské občianstvo, vďaka ktorému by mohli dostat plnú mzdu za vykonanú prácu. Oni však odmietli a odolali. Napokon sa po 20 rokoch strávených v lágroch vracajú do Československa na Moravu do jedného roľníckeho družstva. Nedá sa však opomenúť fakt, že keď sa Věra vrátila mala 34 rokov no vážila neuveriteľných 37 kíl. 

Dnes už 85 ročná statočná pani, vychovala dvoch synov, o jedného sa v svojich skromných podmienkach aj stará, ktorý žiaľ trpí leukémiou. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka. Věra už s dávno hľadaným pokojom, môže dožiť. 

Toto svedectvo uzrelo svetlo sveta až po roku 1974, dokedy sa bála o ňom prehovoriť kvôli hrozbe z deportácie. Je neskutočné koľko ľudí si muselo pretrpieť takéto zverstvá. Tento príbeh poukazuje na silu človeka a jeho vytrvalosť. Počas celého čítania dúfate, že sa z väzenia, v ktorom sestry otročia dostanú skôr ako za 20 rokov. No i napriek nepriazni osudu sa obe dokázali vzoprieť voči všetkému čomu museli čeliť.

Z môjho pohľadu som našla vo Věre hrdinku, ktorá dokázala takmer nemožné. Tento silný príbeh nás prinúti zamyslieť sa nad všetkými starosťami, ktoré máme a čo každým dňom chceme, že sú to oproti tomuto príbehu veľké banality. Taktiež tento príbeh je výstrahou, ako jednoduché je zničiť život človeka neprávom a odsúdiť jeho celé bytie. 

Kniha Krvavé jahody, www.ipark.sk
 
Kúsok z rozhovoru s Věrou na konci knihy, už len z jeho prečítania behá mráz po chrbte.
 
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov, poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň.” (Ukážka zo strany 289)

Autorka recenzie: Katarína Pólyová (instagram: @hobbit_bookworm)

Kniha Krvavé jahody, www.ipark.sk