Osudný pád stopne športovú kariéru hlavnej hrdinky, krasokorčuliarky Laury. Za svojim predchádzajúcim životom spraví hrubú čiaru a ukryje sa do malého kúpeľného mesta. Uteká od všetkého a všetkých...

Jediným spoločníkom v malom kúpeľnom mestečku je verný psík.

 

Pri práci realitnej maklérky spoznáva mladého lekára Jakuba, ktorý v nej prebudí dávno pochované city. Naučí ju dívať sa na svet inými očami a pomáha jej vyrovnať sa s minulosťou. No i Jakub má svoje tajomstvá a prenasledujú ho bolestné spomienky, ktoré vrhajú tieň na ich rozvíjajúci sa vzťah.

 

Podarí sa napokon mladým ľuďom prekonať traumy minulosti a nájsť si k sebe cestu? 
Alebo sú ich svety odlišnejšie, než si boli ochotní pripustiť?

 

 „Želala by som si, aby sa opäť objavil krasokorčuliar, ktorý by dokázal vybojovať niektorú z medailí. Bolo by veľkou škodou, keby úsilie športovcov neprinieslo vytúžené ovocie alebo keby ho zastavil napríklad úraz ako v prípade hrdinky mojej knihy,“ hovorí autorka knihy Izba plná spomienok  Andrea Boldišová. Je skôr introvertka, ktorú viac než rozprávanie fascinuje hra so slovom a možnosť písať. 
Po úspešnom debute Láska vo vetre jej o dva roky vyšiel román Okno do duše a rok nato príbeh Stratená rovnováha

 

 

Začítajte sa do novinky Izba plná spomienok:

 

1
Chladná ľadová plocha, vábiaca i odstrašujúca dokonalou hladkosťou, patrila na celé štyri minúty len jej. Šaty vo farbe kráľovskej modrej, zdobené drobnými zlatými hviezdičkami, jej v divokej rýchlosti prudko viali, rovnako ako vlasy vyčesané do vysokého vzhľadného chvosta. Tóny Beethovenovej Sonáty mesačného svitu ju hladko niesli vpred sekvenciou špirál. Letmo vnímala nadšený aplauz divákov, keď sa na jednej nohe isto kĺzala po ľade, s druhou nohou vytiahnutou takmer nad hlavu. Nasledovala zmena smeru, preskok do piruety vo váhe s prechodom do zaklonenej. Znovu začula burácajúci potlesk. Spravila mesiac v predklonenej i zaklonenej polohe a zľahka sa prekĺzala cez polovicu plochy.  Nasledoval pridlhý nájazd na dvojitého axela. Kútikom oka zachytila Tomov zhrozený výraz, no vedela, že to zvládne, musí to zvládnuť, dnes má predsa svoj deň. Odrazila sa z vonkajšej hrany ľavej korčule, vymrštila sa do vzduchu, otočila o deväťsto stupňov a... Tvrdo dopadla na ľadovú plochu. Prudká bolesť jej zachvátila celé telo, no najintenzívnejšie pravú nohu...

Podvedome sa prinútila prebudiť z toho skľučujúceho sna, ktorý ju z času na čas mátal a ustavične vracal do trpkej minulosti. Spotená sa posadila na posteli a cítila, ako jej srdce prudko bije až kdesi v krku. Automaticky sa načiahla po fľaši s vodou, ktorú mávala pripravenú na nočnom stolíku. Odpila si zopár dlhých dúškov a zhlboka dýchala. O niekoľko minút rozrušenie pominulo a tlkot srdca sa vrátil do normálu. Znovu sa pohodlne uložila, že si ešte na chvíľu zdriemne, no z pelechu pri nohách postele vykukla biela chlpatá hlava, a keď zbadala, že panička je hore, veselo vrtiac chvostom k nej pribehla. Vyhupla do postele a namiesto pozdravu Laure oddane oblizovala tvár.

„Dobre, dobre, Bianka, to by už hádam stačilo!“ Bianka v okamihu zoskočila z postele, no pohľadom paničke naznačovala, že potrebuje ísť von.

„A mám po spánku,“ zafrflala Laura a nasilu sa vyhrabala z postele. „Čo všetko ja pre teba neurobím,“ prihovorila sa svojej štvornohej spoločníčke.

Bianka netrpezlivo zakňučala.

„Vydrž, veď už idem!“ Hodila na seba vždy pripravené tepláky a mikinu, narýchlo si ovlažila tvár a prehrabla krátke vlasy.

„Tak poďme!“ zavelila, otvárajúc dvere, načo Bianka chvatne vybehla von.

Laura sa za ňou rozbehla známou cestičkou popri potoku. Zbožňovala skoré rána, keď bol vzduch svieži, hlavne tu, v prostredí obkolesenom horami. Neznášala horúce letné dni, keď mal človek problém  aj sa nadýchnuť. Naopak, milovala zimu a vôbec všetko, čo s ňou súviselo. V prírode pre ňu neexistovalo nič úžasnejšie ako sneh a ľad. Mimovoľne ju striaslo, tak sa rýchlejšie rozbehla. Kondičku mala stále dobrú, to sa jej muselo nechať. Ktovie, či by som ešte zvládla trojitý salchov, ale teraz už na tom aj tak nezáleží, povedala si a sústredila sa na beh.

Ulice boli vyľudnené, všade vládlo ticho a pokoj. Len autá, ktoré okolo nej sem-tam prefrčali, narúšali dojem, že sa ocitla v meste zakliatom do večného spánku, očakávajúcom príchod svojho vysloboditeľa. A prvý odvážlivec sa už aj našiel, napadlo jej pri pohľade na asi sedemročného chlapca, lenivo kráčajúceho oproti. Čo ten tu robí o tomto čase? Sú predsa prázdniny, malé deti ešte zvyknú spať. Skôr než sa na to chlapca stihla opýtať, Bianka k nemu pribehla a radostne vrtiac chvostíkom naňho vyskakovala.

„Bianka!“ okríkla ju Laura.

Chlapec sa usmial a čupol si k psíkovi. „Môžem ho pohladkať?“

„Pravdaže,“ odvetila Laura naoko ochotne a dodala: „To je ona.“

Neznášala, keď s ňou chcel niekto nadviazať rozhovor prostredníctvom psíka. Ale od tohto malého dotieravca jej predsa nič nehrozilo.

„Ako sa volá?“ vyzvedal chlapec.

„Bianka.“

„Bianka? Čudné meno.“

„Bianka znamená po taliansky biela,“ vysvetlila Laura.

„Aha,“ chápavo prikývol malý zvedavec, hladkajúci maltézskeho pinča. „Takže keby to bol chlapec, volal by sa...“

„Bianko,“ odvetila pohotovo. „Kam si sa vybral tak zavčasu?“ konečne mu položila otázku, ktorá ju pálila na jazyku.

„Dedko ma poslal po rožky,“ ukázal hlavou na malú igelitku v ruke.

„Ach tak,“ Laura sa narovnala a s rukami v bok chlapca posúrila: „Tak sa ponáhľaj, aby mu nevychladli.“

Chlapček zosmutnel a neochotne sa s Biankou lúčil: „Keď sa stretneme nabudúce, môžem sa s ňou pohrať dlhšie?“

Laura sa usmiala. Na malých mestách je zvláštne, že tam ľudia automaticky predpokladajú, že sa ešte niekedy stretnú. A nie raz, možno aj každý deň, ak chodia tou istou cestou.

„Uvidíme,“ odvetila neurčito.

Chlapec sa otočil a pomaly sa pobral preč. Ani ja som v jeho veku nepoznala prázdniny, pomyslela si, hľadiac za ním a v mysli sa jej vynoril obraz dievčatka, ktoré otec priviedol na prvý tréning. Stálo tam s otvorenými ústami a nemohlo odtrhnúť oči od dorastencov, ľahunko sa preháňajúcich po ľade. Ako veľmi túžila vedieť sa tak dobre korčuľovať ako oni.

Jej posadnutosť krasokorčuľovaním prepukla v jedno marcové popoludnie, keď s rodičmi pozerali v televízii olympijské hry. Pri pohľade na víťazku Katarinu Wittovú, vyhŕkla: „Chcem byť krasokorčuliarkou!“

„Naozaj?“ opýtal sa otec pochybovačne.

O niekoľko týždňov ju vzal na tréning presvedčený, že tvrdá drina jeho dcéru vylieči z pochabej detskej túžby. No dopadlo to presne naopak.

„Ľad zoceľuje charakter,“ povedala jej trénerka. A hoci tým slovám vtedy veľmi nerozumela, mali na ňu priam magický vplyv. Vedela, že v sebe skrývajú čosi pozitívne, silné, čo musí za každú cenu dosiahnuť. Od tej chvíle bola osudovo spätá s ľadom a nič iné pre ňu neexistovalo. Ani škola, ba ani spolužiačky či detské hry. Korčuľovanie sa stalo stredobodom jej vesmíru, korčule najlepšími kamarátkami, tréningy školou života, ľad verným spojencom. Rodičia sprvu protestovali. Nechceli, aby ich dcéra zanedbávala školu. No keď zaznamenala prvé úspechy a videli, ako ju krasokorčuľovanie baví, ustúpili jej želaniu a všemožne ju podporovali. Životný rytmus si prispôsobili dcériným dvojfázovým tréningom. Mama ju vodievala na tréningy skoro ráno a otec po ňu prichádzal večer. Dokonca aj cez víkendy, keď väčšina detí využívala možnosť dosýta sa vyblázniť na ihrisku, Laura trávievala čas na klzisku, v telocvični alebo behávala, aby mala kondičku.

Tak ako dnes, pomyslela si s nostalgiou. Bol to jediný zvyk, ktorému zostala po tom všetkom verná. S Biankou sa prebehli každé ráno, bol to ich rituál. Keďže behávala nalačno, nadýchala sa čerstvého vzduchu a raňajky jej potom väčšmi chutili. Predstava raňajok podráždila jej chuťové poháriky. Zvrtla sa opačným smerom a zavolala na svoju chlpatú kamarátku: „Poď, Bianka, ideme domov!“

 

Kuchyňa bola pomerne priestranná a pôsobila útulným dojmom. Rovnako obývacia izba a ostatné miestnosti. Napriek tomu, že celý byt s výnimkou sanity a bezpečnostných vstupných dverí bol v pôvodnom stave, vyzeral zachovane a udržiavane. Aspoň si ho noví majitelia môžu prerobiť podľa vlastných predstáv, uvažovala Laura. Z balkóna sa ponúkal pekný výhľad na neďaleký les, keď človek napol sluch, začul dokonca zurčať potok, pretekajúci pár desiatok metrov od domu.

„Ešte nám povedzte, akí sú susedia,“ vyzvala Laura majiteľa bytu, staršieho pána, ktorý sa rozhodol presťahovať k dcére do Bratislavy a získanými peniazmi z predaja jej pomôcť vylepšiť rodinný rozpočet. Rozvedená mladá žena s dvoma malými deťmi sa mala čo oháňať, aby vôbec prežila. Laure ho bolo aj trochu ľúto, na staré kolená by sa mu ľahšie žilo v malom tichom mestečku, kde poznal každý kút i každého obyvateľa. Život však ľudí často donúti riešiť situáciu inak, ako by si v skutočnosti želali. Veď aj ja by som to vtedy možno spravila úplne inak, keby... zamyslela sa, no zo spomienok ju vytrhol chrapľavý hlas: „Nado mnou bývajú starší manželia, dolu je vdova a oproti žije rodinka s malým dieťaťom, ale vôbec ho nepočuť. Tu je ticho ako v hrobe... Prepáčte, tak som to nemyslel,“ opravil sa rýchlo, keď zbadal zdesenie na tvárach mladých manželov, ktorým sa byt očividne pozdával. Nevyzerali na turistov, ako svorne s kolegami nazývali klientov, ktorí mali záujem o obhliadku bytu len preto, aby sa inšpirovali jeho rekonštrukciou. Napokon, v tomto byte ani nebolo veľmi čím sa inšpirovať.

„Chcel som povedať, že tu bývajú samí slušní ľudia a je tu pokoj, žiadna hlasná hudba alebo divoké hádky. Určite sa vám tu bude dobre bývať.“

„Ďakujeme vám, pán Podlesný, dozvedeli sme sa všetko, čo sme potrebovali vedieť,“ ukončila Laura obhliadku, aby zamedzila dlhým rečiam. Čas sú peniaze, tvrdil jej šéf a ona sa s týmto krédom plne stotožnila. „Ozvem sa vám, dovidenia,“ podala majiteľovi ruku na rozlúčku.

„Nechajte si to prejsť hlavou a dajte mi vedieť, ako ste sa rozhodli,“ obrátila sa k mladému páru, keď už boli vonku. Dôvera klientov sa získavala len ťažko a jednou z Lauriných osvedčených taktík bolo netlačiť na nich. Pod tlakom totiž zneisteli a rozhodnutie často menili zo dňa na deň.

„Dohodnuté,“ povedal mladý muž.

„Odveziem vás do mesta?“ ponúkla sa Laura.

„Nerobte si starosti, ešte sa tu trochu poobzeráme,“ zaďakoval muž a chytil svoju partnerku za ruku. Laura si pripomenula dotyk Tomovej mocnej, no zároveň jemnej ruky a na okamih jej stislo srdce.

„Dovidenia,“ rýchlo sa s mladými rozlúčila a zamierila k autu. Kútikom oka zazrela, ako sa za ňou začudovane dívajú. Sadla do auta a pevne zovrela volant. Hnevala sa sama na seba, že ani po toľkých rokoch sa nedokáže zbaviť dotieravých spomienok. Z času na čas sa vyskytla príležitosť, pri ktorej si ju minulosť napriek všetkým snahám našla. Stačilo, povedala si, zaradila spiatočku a vycúvala na hlavnú cestu.

 

 

2

Presne o tretej vystúpila pred samostatne stojacim rodinným domom. Automatickým pohybom si uhladila sukňu a upravila golier na saku. Podišla k vstupnej bráne a znalecky si prezerala ponúkanú nehnuteľnosť aj s priľahlým pozemkom. Dom so štvorcovým pôdorysom bol postavený pravdepodobne na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Mal vynovenú fasádu. Celý bol biely okrem hnedej stanovej strechy, v ktorej bola vsadená malá manzardka. Zastavanú plochu odhadovala na približne sto metrov štvorcových. K domu patrila ovocná záhrada, ktorá bola značne zanedbaná a pôsobila odpudzujúco. Za tú cenu si mohli dať aspoň trochu záležať, pomyslela si Laura, no vzápätí sa zháčila. Vedela predsa, že nesmie posudzovať ani odsudzovať, každý človek má dôvod na predaj nehnuteľnosti a vlastná skúsenosť ju neraz presvedčila, že predaj je len následkom závažnej životnej situácie.

Zazvonila, no nikto neotváral. Možno ešte nie sú tu, poobzerala sa naokolo, ale žiadne prichádzajúce auto ani chodca nevidela. Stisla teda kľučku na bráne a s počudovaním zistila, že je odomknutá. Opatrne vošla a zavrela za sebou bránku. Čím bližšie bola k vchodovým dverám, tým bola nervóznejšia. Ktovie, do čoho zase pri tomto obchode vhupne.

Stlačila zvonček pri dverách a o pár sekúnd jej otvoril mladý muž. Na okamih zostal stáť ako prikovaný a so záujmom si ju premeriaval. V bledomodrom kostýme zrejme vyzerala dobre, ale veľavravné pohľady klientov zo zásady  ignorovala. Svoju prácu mala rada, nemienila si ju komplikovať citovými väzbami a už vôbec sa nechystala vrhať do vzťahov, ktoré aj tak končievajú inak, ako sa začínajú.

„Dobrý deň, vy ste pani Zemanová?“ privítal ju mladý muž otázkou.

Mlčky prikývla a podala mu ruku, pričom si ho zbežne premerala. Mohol mať tak do tridsiatky, bol štíhlej, stredne vysokej postavy a mal mierne zvlnené hnedé vlasy. Farbu očí nezaregistrovala, asi ich nemal natoľko zaujímavé, aby stáli za povšimnutie.

„Som Jakub Adamec, telefonovali ste s mojím otcom. Zvonček pri bránke nefunguje, tak som nechal otvorené, ale opravím ho, kým...“ zasekol sa.

„To je v poriadku. Môžem sa tu poobzerať?“

„Pravdaže. Nech sa páči, poďte ďalej,“ konečne ju pozval dnu.

Prešla sa miestnosťami na prízemí. Najväčšiu rozlohu mala obrovská vstupná hala, zariadená v rustikálnom štýle. Z haly sa vchádzalo do kuchyne a priestrannej obývačky, ktorú presklené dvere oddeľovali od spálne. Za kuchyňou bola ešte jedna menšia miestnosť, slúžila ako pracovňa a zároveň knižnica. Všetky miestnosti s výnimkou kuchyne mali nové laminátové podlahy a boli zariadené jednoducho, ale vkusne a účelne.

„Váš otec mi spomínal, že dom bol pred štyrmi rokmi kompletne zrekonštruovaný,“ obrátila sa na mladého muža, ktorý ju s rukami zastrčenými vo vreckách nohavíc všade sprevádzal a všetko ochotne vysvetľoval.

„To je pravda,“ prisvedčil. „Ako ste si iste všimli, všade sú nové plastové okná so sieťkami a žalúziami, nové radiátory, vymenili sme všetky rozvody.“

„Ak dovolíte, rada by som vedela, prečo ste sa rozhodli dom predať,“ opýtala sa. „Uznávam, že je to vaša súkromná vec, ale niekedy kupujúcich zaujíma dôvod predaja nehnuteľnosti. Ak im neviem odpovedať, často majú pochybnosti a...“

„To je pochopiteľné,“ prerušil ju s úsmevom. „Tiež by ma to zaujímalo. Viete, moja starká zomrela.“ Odmlčal sa a úsmev mu zmizol z tváre. Po chvíli pokračoval: „Ja ani môj brat tento dom nepotrebujeme a je vylúčené, aby tu dedko žil sám.“

„A čo vaši rodičia?“

„Žijú v zahraničí. Práve preto ma poverili predajom domu.“

„Čo bude potom s vaším dedkom?“ vyhŕklo z Laury bez rozmýšľania.

Mladý muž sa najprv zatváril, akoby na tú otázku nemienil odpovedať, no potom odvetil: „Pôjde do domova dôchodcov.“

Jasné, detičky žijú v zahraničí, takže si môžu dovoliť zaplatiť starému pánovi luxusnú starobu s kompletnou odbornou starostlivosťou, napadlo Laure, no opäť sa za svoje myšlienky pokarhala. Nemala právo súdiť klientov ani dávať im žiadne rady.

„V poriadku, idem sa pozrieť ešte hore,“ zamierila k schodom, vedúcim do izby v podkroví.

„Obávam sa, že to nepôjde, pani Zemanová,“ zastavil ju mladý muž.

„A to už prečo?“

„Lebo dedko tam nikoho nepustí,“ zamiešal sa do rozhovoru chlapčenský hlások. Laura sa so záujmom obrátila za hlasom a prekvapene zastala. Bol to ten istý chlapec, ktorého nedávno stretla pri rannom behu.

„Dedko?“ spýtala sa nechápavo.

„Nuž... je to jeho pradedo, ale všetci ho voláme dedko,“ vysvetlil mladý muž.

„Aha.“

„Ty si tá teta so psíkom, však?“ prihovoril sa jej chlapec.

„Áno,“ odvetila s úsmevom.

„Vy sa poznáte?“ začudoval sa mladý Adamec.

„Stretli sme sa pred pár dňami, keď som...“

„... behala s Biankou,“ dokončil chlapec za ňu. „Bianka znamená po taliansky biela,“ vysvetľoval zanietene.

Mladý muž sa pobavene zasmial a pohladil chlapca po hlávke. „Choď sa hrať. My s tetou musíme niečo dokončiť, potom prídem za tebou.“

Chlapec poslušne odkráčal do kuchyne a Laura sa znovu obrátila na domáceho: „Naozaj si nemôžem pozrieť miestnosť na poschodí?“

Pokrútil hlavou: „Je mi ľúto. Viete, dedko veľmi ťažko nesie babkinu smrť, nepustí tam ani nás, nieto cudzieho človeka. Bola to babkina izba, vytvoril si z nej akúsi svätyňu. Presedí tam celé dni.“

Laura to z ľudského hľadiska chápala, no ako vždy u nej zvíťazila profesionalita: „Aj mne je ľúto, pán Adamec, ale nemôžem predávať nehnuteľnosť, ktorú si kompletne neobzriem. Pochopte, je to ako ponúkať mačku vo vreci. Musím chrániť povesť našej kancelárie. Keď sa vám podarí dedka presvedčiť, ozvite sa mi.“ Podala mu vizitku a rozlúčila sa: „Do skorého videnia.“

„Ale...“ namietol mladý Adamec, no Laura mu už nevenovala pozornosť. Nastúpila do auta a vyštartovala za ďalším klientom.