CHAOS-u nemožno veriť. Tomas to veľmi dobre vie, dokonca z vlastných bolestných skúseností. 
Predstavitelia organizácie ho však presviedčajú, že klamať už nie je potrebné. Zo skúšok zozbierali všetky potrebné údaje a teraz sa spoliehajú iba na Flekárov s obnovenou pamäťou, že im pomôžu naplniť poslanie. 
Flekári majú dobrovoľne absolvovať posledný test a dokončiť tak plán, ktorým je vyvinutie lieku na erupciu.

 

CHAOS však netuší, že sa stalo niečo, čo nemohli predvídať nijaké skúšky ani premenné. Thomas si pamätá oveľa viac, než predpokladajú. A vie aj to, že CHAOS-u nemôže veriť ani slovo. S klamstvami je koniec. Lenže pravda je nebezpečnejšia, ako si Thomas vie predstaviť.

 

Prežil Labyrint aj Zhorenisko. Prežije však aj smrteľnú liečbu?
„Zhlboka sa nadýchnite, skôr ako začnete čítať nejakú z Dashnerových kníh,“ napísal Deseret News a je to tak aj v trojke tejto skvele série. Vo svete, ktorý sa rúca kvôli zákernej chorobe, musí Thomas prežiť s hŕstkou priateľov. Na jednej strane sú šialenci, na druhej nevyspytateľný CHAOS.


Musia zabojovať o nádej a hoci si mysleli, že je už koniec, to najhoršie ich ešte len čaká. Najbolestivejšie rozhodnutie majú ešte len pred sebou!

 

James Dashner kedysi študoval účtovníctvo a pracoval v oblasti finančníctva. Už niekoľko rokov sa však živí písaním kníh pre mládež a čísla mu ani trochu nechýbajú. Okrem iného je autorom série The 13th Reality (Trinásta realita).

 

Vo voľnom čase s obľubou číta, pozerá filmy a (dobré) televízne seriály, lyžuje a číta. (Čítanie sa dvakrát spomína úmyselne.) Je veľmi vďačný, že si môže zarábať písaním príbehov, a považuje sa za najšťastnejšieho človeka na svete.

Labyrint: Smrteľná liečba je tretia časť úspešnej fantasy trilógie Labyrint, ktorá bola sfilmovaná a premieta sa aj v našich kinách. 

 

Začítajte sa do novinky Labyrint – Smrteľná liečba:

 

Prvá kapitola

Bol to zápach, čo Thomasa privádzal do mierneho šialenstva.

Nie tri týždne strávené osamote. Ani biele steny, strop a podlaha. Ba ani chýbajúce okná či skutočnosť, že mu nikdy nezhasínali svetlo. Nič z toho. Zobrali mu hodinky, trikrát za deň ho kŕmili rovnakou stravou – plátok šunky, zemiaková kaša, surová mrkva, krajec chleba a voda –, nikdy sa mu neprihovorili a do izby nepúšťali nikoho iného. Žiadne knihy, filmy ani hry.

Dokonalá izolácia. Prešlo už čosi vyše troch týždňov, hoci Thomas začínal spochybňovať svoju schopnosť odmeriavať čas iba podľa inštinktu. Usiloval sa čo najlepšie odhadnúť, kedy padla noc a spal podľa možnosti iba normálny počet hodín. Jedlo mu pomáhalo, i keď mal pocit, že mu ho nenosia pravidelne. Akoby ho chceli zámerne dezorientovať.

Sám. V bezfarebnej čalúnenej miestnosti – s výnimkou malej, takmer ukrytej toalety z nehrdzavejúcej ocele v kúte a starého dreveného stola, ktorý Thomas nemal ako využiť. Sám v neznesiteľnom tichu, s neobmedzeným časom na rozmýšľanie o chorobe zakorenenej v jeho tele – o erupcii, o tom tichom, zákernom víruse, čo človeka pomaly oberá o všetko ľudské.

Nič z toho všetkého ho neoberalo o zdravý rozum.

Ibaže smrdel, čo mu z nejakého dôvodu napínalo nervy ako ostrý drôt, ktorý sa zarezával do pevného bloku jeho príčetnosti. Nedovolili mu osprchovať sa ani okúpať, odkedy prišiel, nevymenili mu šaty a neposkytli nič na očistenie. Stačila by aj obyčajná handra; namočil by ju do vody na pitie a umyl by si aspoň tvár. Nemal však nič, iba špinavý odev, v ktorom ho tu zavreli. Nedali mu ani len posteľnú bielizeň – spal schúlený do klbka, zadok vtlačený do rohu miestnosti, ruky prekrížené, vo vlastnom objatí hľadal aspoň kúsok tepla, lebo sa často chvel od zimy.

Nevedel, prečo ho najväčšmi desí zápach vlastného tela. Možno to samo osebe bolo znamením, že sa pomiatol. No jeho zhoršujúca sa hygiena mu pre čosi tlačila na mozog a vyplavovala na povrch hrozné myšlienky. Akoby Thomas hnil, rozkladal sa a jeho vnútro bolo rovnako skazené, ako sa mu javil vlastný zovňajšok.

Robilo mu to starosti, i keď sa to vymykalo zdravému rozumu. Mal veľa jedla a dostatok vody na uhasenie smädu; často odpočíval a cvičil, koľko mu len malá miestnosť dovolila, neraz aj niekoľko hodín v kuse bežal na mieste. Logika mu hovorila, že špinavé telo nijako nesúvisí so silou srdca alebo fungovaním pľúc. Napriek tomu si začínal namýšľať, že neprestajný zápach symbolizuje prichádzajúcu smrť a čoskoro ho zhltne celého.

Takéto čierne myšlienky ho zasa privádzali k úvahám, či Teresa pri ich poslednom rozhovore predsa len neklamala, keď povedala, že pre Thomasa je už neskoro, a nástojila, že rýchlo podľahol erupcii, pomiatol sa a správa sa násilnícky. Že stratil hlavu ešte skôr, než prišiel na toto strašné miesto. Dokonca aj Brenda ho varovala, že jeho situácia sa zhorší. Možno mali obe pravdu.

A navyše si robil starosti o priateľov. Čo sa s nimi stalo? Kde sú? Ako erupcia pôsobí na ich myseľ? Takto má vyzerať koniec po všetkom, čomu ich vystavili?

Vkradla sa doňho zlosť. Ako roztrasený potkan hľadajúci teplé miestečko a niečo pod zub. A každý deň v ňom rástol taký intenzívny hnev, až sa občas pristihol, že sa nekontrolovateľne trasie, načo ho opäť zvinul a strčil do vrecka. Nechcel sa ho zbaviť navždy; odložil si ho a prikrmoval. Čakal na správny čas a správne miesto, aby ho vypustil. Do tejto situácie ho dostal CHAOS. CHAOS pripravil o život Thomasa aj jeho kamarátov a využíva ich na všetko, čo považuje za potrebné. Bez ohľadu na dôsledky.

A za to mu zaplatia. Thomas si to prisahal tisíckrát za deň.

To všetko sa mu preháňalo hlavou, keď sa zhruba podvečer dvadsiateho druhého dňa svojho nedobrovoľného pobytu v bielej miestnosti posediačky opieral chrbtom o stenu s tvárou obrátenou k dverám – a škaredému drevenému stolu pred nimi. Usadil sa tam vždy po raňajkách a po rozcvičke. Navzdory všetkému dúfal, že raz sa dvere otvoria dokorán – nielen úzka štrbina naspodku, cez ktorú mu posúvali jedlo.

Nespočetne veľa ráz sa ich pokúšal otvoriť. Zásuvky v stole boli prázdne, okrem zápachu plesne cédrového dreva tam nič nenašiel. No i tak do nich každé ráno nazeral, veď čo ak sa tam niečo zázrakom objavilo, kým spal. Keď má človek do činenia s CHAOS-om, s niečím takým musí občas rátať.

A tak sedel a civel na dvere. Čakal. Biele steny a ticho. Zápach vlastného tela. Myslel na priateľov – na Minha, Newta, Kastróla a na hŕstku ostatných Flekárov, čo prežili. Na Brendu a na Jorgeho, ktorí po záchrane v obrovskom bergu kamsi zmizli. Na Harriet a Sonyu, na ostatné dievčatá zo skupiny B aj na Arisa. Myslel na Brendino varovanie, keď sa prvý raz zobudil v bielej miestnosti. Na to, ako sa mu telepaticky prihovorila. Je na Thomasovej strane, alebo nie?

No najčastejšie myslel na Teresu. Nedokázal ju dostať z hlavy, hoci ju z minúty na minútu čoraz väčšmi nenávidel. Jej posledné slová zneli: CHAOS je dobrý, a či je to pravda, alebo nie, pre Thomasa zosobňovala všetko zlé, čo sa stalo. Zakaždým, keď si na ňu spomenul, zovrela v ňom krv.

Možno jeho zlosť bola poslednou nitkou, ktorá ho držala pri zmysloch,.

Jedlo. Spánok. Cvičenie. Smäd po pomste. Takto prežil ešte ďalšie tri dni. Sám.

Na dvadsiaty šiesty deň sa dvere otvorili.