Vražedná uspávanka je detektívka, ktorá vás chytí doslova od prvej strany. Nechýbajú v nej

Príbeh sa odohráva v Los Angeles, ale dýcha atmosférou Sicílie v čase najväčšieho rozkvetu mafie. Nájomný vrah John Leonardo „Drobec“ Crucci vychádza po deviatich rokoch z väznice San Quentin a plánuje, že bude konečne žiť čestný život a vychutnávať si všetky radosti života. Len ešte musí vybaviť zo dve zo tri nedoriešené zákazky. Jeho syn Leo je vychádzajúca hviezda losangeleskej polície, lenže má trocha úplatný charakter a problémy s gamblerstvom. 

 

Autor Robert McClure veľmi osobitým štýlom, ktorému nechýba ani istá ľahkosť a vtip, na pozadí drsného a veľmi akčného príbehu rozoberá aj zložité, nie príliš vrúcne vzťahy medzi otcom a synom.

 

Robert McClure je americký autor, má titul bakalára kriminalistiky a titul magistra práva. Vykonáva právnickú prax a píše kriminálne príbehy. Jeho poviedka Môj syn prvý raz vyšla v antológii Najlepšie americké kriminálne poviedky za rok 2009 a jeho ďalšie práce sa objavili v prestížnych magazínoch. 
Poviedka Harlanovo spasenie, ktorú uverejnili v letnom vydaní magazínu MudRock, sa v kategórii Iné vynikajúce príbehy dostala do výberu antológie Najlepšie americké kriminálne poviedky za rok 2005.

 

Prečítajte si prvé strany z novinky Vražedná uspávanka:

 

John Leonardo „Drobec“ Crucci

Som týždeň vonku zo San Quentinu, keď pri obrubníku zastaví môj syn v neoznačenom policajnom Forde Crown Victoria, z ktorého razí trávou. Zemitý pach mi udrie do nosa, len čo sa nakloním k okienku na strane spolujazdca a poviem: „Počuj, nezájdeš na chvíľu dnu? Niečoho si hrkneme.“

            „O desiatej ráno?“ spýta sa a pozrie na mňa tak, ako na mňa neraz pozeral ešte ako decko: Tvári sa, že nepočuje, keď sa ho pýtam na knihu, ktorú by som podľa neho v živote nepochopil, alebo sedí za sklom z druhej strany návštevnej kóje vo väzení a civie na mňa ako na hada v teráriu.

            Najradšej by som mu na to odvrkol, či akože radšej bude jazdiť zhúlený po meste v tom svojom chlieve na kolesách, ale viem, že by som tým iba vznietil napätie, ktoré visí vo vzduchu spolu s marihuanovými výparmi. Preto odvetím: „Svoj osemročný dlh spoločnosti som splatil, takže mám teraz právo na dvadsaťštyri hodín šťastia denne. No tak, nech si nie sme až takí cudzí, keď tam prídeme.“

            Očami podliatymi krvou hľadí pred seba tak uprene, ani čo by chcel v čelnom skle vypáliť dve diery.

            Bohužiaľ na to, aby som ho dovliekol k sebe domov, by som potreboval traktor a ťažnú reťaz. Uvedomím si, že mi syn v duchu stále vyčíta, v akom posratom malom bungalove musel vyrastať, a že mu nostalgia rozkrútila v hlave kolotoč myšlienok o tom, kde sme začali, kde sme teraz a kde napokon skončíme.

            Hodím mu kľúče medzi nohy s tichým želaním: Prosím ťa, chlapče, nekomplikuj nám to ešte viac, než to už je.

 

Vystúpi z auta a zaujme miesto za volantom môjho nového Volkswagenu Caddy. Požiadam ho, aby nešiel po diaľnici a urobil mi vyhliadkovú jazdu cez Boyle Heights a Cesar Chavez Avenue, ktorá sa volala Brooklyn Avenue, keď som na nej vyrastal. Vysvetlím mu, že by som si chcel obzrieť atrakcie – šialenosti nasprejované na domoch, pouličných predavačov, nové obchody, ktoré tam vyrástli, a tak ďalej, a tak podobe.

            Splní mi želanie, ale nie je z toho nadšený.

            Mám v paži, čo si o tom myslí.

            Ešte aj po týždni života s plynom prišliapnutým na dlážke som zo slobody taký paf, že ma nič netrápi, ani odutý syn, ktorého som nevidel deväť rokov. Cez okno si všímam butik s vecami pre pankáčov, tetovací salón, dve šikmane – jasné šľapky –, a vychutnávam si, že sa nad tým všetkým môžem vyvyšovať, akokoľvek chcem, a nemusím si od nikoho pýtať dovolenie.

            Syn tieto moje poznámky akoby ani nepočúval, alebo ho možno aj urážajú, preto skúsim prelomiť ľad inak. „No, ehm, poviem ti, dobre vyzeráš, človeče, fakt dobre.“

            A to je čistá pravda.

            Stále mlčí a ja si tam sedím a zbytočne čakám, že mi oplatí pochvalu.

            Keď ho z prče plesnem po stehne, mykne sa, akoby som mu švacol po vtákovi.

            Aby ste tomu rozumeli, syn si nikdy nezvykol na dotyky druhých ľudí. Priečil sa, už keď ho jeho mama kŕmila, a nevydržal jej na rukách dlhšie, než kým do dna nevylogal celú fľašu. Úplne ju vidím, ako sedí na hojdacom kresle pri jeho ohrádke s rukami prekríženými na prsiach, pozerá na syna a hovorí: „To nie je normálne, aby vrieskal vždy, keď sa ho chytím. Fakt, kurva, na porazenie.“

            „No, teda, pozri na to,“ poviem mu a ukážem doľava, „La Parrilla aj po toľkých rokoch stále funguje. Čo ty na to, že by sme tam zaskočili a dali si burrito na neskoré raňajky. Máš ešte rád stejkové burritá na raňajky, nie?“

            Fľochne na hodinky s tradične kamennou tvárou, ale vidieť, že nervové zakončenia pod kožou mu len tak iskria a praskajú. „Nemáme čas. Macky bude nasratý, keď prídeme neskoro.“

            Usmejem sa. „O Mackyho sa neboj. Koľkokrát ti mám opakovať, že toho zvládnem ja, há? Koľkokrát?“ Posledné dva dni mu to dookola omieľam ako asi ešte nič iné v živote.

            Neverí mi úplne, ale predsa mu odľahne, tak ako ten jediný raz, keď som ho vzal k doktorovi a povedal mu, že penicilínová injekcia iba krátko zabolí a po nej sa bude cítiť ako znovuzrodený.

            „Fakt by som to chcel mať z krku,“ povie. „Najeme sa po stretnutí s Mackym.“

            Na krátky okamih zabudnem na tú kopu hovien menom Macky a idem sa skoro pošťať od radosti. Viem, je to úbohé, tešiť sa ako malý chlapec len preto, že je syn ochotný zájsť so mnou na obed. Lenže ja to tak úprimne cítim a srdce mi bije ako splašené, div že sa mi z tých prudkých úderov nezačnú natriasať lístky, čo mám v náprsnom vrecku. Takmer sa ho rovno spýtam, či sa spolu nepôjdeme poobede pozrieť na zápas Dodgers, ale nakoniec pozvanie predsa len odložím až na raňajky.

            Usmejem sa ešte širšie. Po všetkých tých rokoch som sa tuším už, boha, naučil, kedy zbytočne nepokúšať šťastie.

 

Niežeby sa mi v tom mojom takzvanom zločineckom živote nedarilo, najmä pokiaľ ide o prachy. Kradol som prívesy plné elektroniky a cigariet, vykrádal vily a klenotníctva, pašoval drogy... a za ten čas mi klepli po prstoch len dvakrát. Priznávam, klepli mi po nich riadne, zatiaľ som si odsedel tretinu z päťdesiatich dvoch rokov, čo som na svete. No ako to vidím ja, tak žiť na hrane znamená veľa riskovať a za to veľa získať. Dvakrát ma chytili. No a čo? vravím ja, treba na to hľadieť z lepšej stránky a myslieť skôr na tých tisíc prípadov, keď ma nechytili. Sedemnásť rokov, dva mesiace a trinásť dní odňatia slobody za tisíc a dva zločiny, všetky úspešné. To nie je zlé, najmä keď uvážite, že pre chlapa, čo kadekoho pozná, ako ja, väzenie nie je až také hrozné miesto, a hoci som asi nikdy nespĺňal všeobecnú predstavu o ozajstnom boháčovi, vždy som mal uliatych dosť peňazí, aby som v neprítomnosti zaopatril ženu a decko.

            Podaktorí vravia, že to bola moja najväčšia chyba, vysoliť ťažko zarobené bubáky na takých nevďačníkov, akí sa z nich vykľuli – na ženu posadnutú sexom a syna posadnutého samým sebou, dvoch mierne odlišných zástupcov toho istého živočíšneho druhu. Čo sa týka manželky, mojej večnej hanby, tak majú pravdu, ale ženy, ktorá zabudne na manželský sľub vernosti, sa dá ľahko zbaviť (už vôbec, opakujem vôbec nevraviac o takzvanom kamarátovi, ktorý ju na to porušenie sľubov navedie, kým vy sedíte v base). So synom je to iné. Bez ohľadu na to, koľko poníženia si otec od syna vytrpí, nemôže vlastného potomka dobiť na kašu, vystreliť mu mozog z hlavy a potom ho naložiť do suda s kyselinou dusičnou. Syn je výsledkom otcovej výchovy – alebo jej nedostatku –, a preto otcova láska k nemu nepramení z ničoho iného len z toho, že jeho syn je skrátka jeho syn.

            Verte mi, že viem, o čom rozprávam. Ak niečomu na svete rozumiem, tak práve tomuto.

 

Keď vyjdeme z Boyle Heights, zamierime po Šesťdesiatke na východ k Pomone, o pár minút zabočíme na Šesťstopäťku a vzápätí si to hasíme po Desiatke smer San Bernardino. Než by ste sa stihli spamätať, už schádzame z diaľničného zjazdu do West Coviny.

            Asi štvrť hodiny štrikujeme po vedľajších cestách, potom syn zastaví na parkovisku.

            Povie: „Je to pasca. Cítim to v kostiach.“

            Zaparkuje do radu luxusných áut. „Ale nie,“ odvetím, „to ťa len tak šponuje to staré skladisko, nič viac.“ Obzriem si budovu a profesionálne skonštatujem: „Ako ďaleko sme od najbližšieho mesta, osem kilákov alebo koľko? Boha, veď tu by si mohol aj rozpútať vojnu a nijaký civil by sa ani len neprevalil na posteli. Ideálne miesto na popravu.“

            To nechcel počuť.

            Hneď sa spamätám a dodám: „Ale keby ťa chcel Macky odpraviť, už dávno by to bol urobil. Neplaš sa.“

            Vtedy nečakane vyrukuje s otázkou, ktorá ho už asi dlho trápila: „Prečo to pre mňa robíš? Prečo?“

            Takže spolu komunikujeme, otec so synom, to je pokrok, normálne mi trochu zovrelo hrdlo. Na chvíľu pouvažujem a takmer mu všetko vyklopím, celú pravdu o stretnutí s Mackym. Ale potom si to rozmyslím, keď si uvedomím, že netuším, ako by zareagoval, a to by mohlo ohroziť celý priebeh.

            „Prečo asi?“ odvetím a zmením tému. „Jednou z podmienok stretnutia bolo, že prídeme neozbrojení. Odovzdaj mi všetko, čo máš pri sebe.“

            Odopne si puzdro na služobnú pištoľ Sig Sauer, ktorú nosí pod džínsovou bundou, a bez slova námietky mi ho podá – to je šok.

            Zasuniem pištoľ pod sedadlo a pozriem mu do očí. „Aj záložnú. Viem, že nejakú máš.“

            Keď oduje gambu, natiahnem ruku a zapreberám prstami: „Poďme, poďme...“

            Vzdychne si, skloní sa k pravému členku, z ktorého si odopne kapsľovku, a s odvráteným pohľadom mi ju podá.

            „Máš pri sebe nejaké nože, kasery, paralyzéry alebo akékoľvek iné zbrane?“

            „Teraz už mám len teba,“ odpovie oknu, a keď sa ku mne obráti, má v očiach opäť ten výraz zdráhavej dôvery.