Bystrý a charizmatický Tom Ripley pracuje ako poslíček a klavirista. Jedného dňa si požičia cudzie sako, a preto ho ľudia omylom považujú za študenta z Princetownu.

 

Keď ho osloví bohatý továrnik Herbert Greenleaf, otec jedného zo študentov, Tom predstiera, že mladého muža pozná. Pán Greenleaf Ripleyho požiada, aby presvedčil jeho syna Dickieho, nech sa vráti do rodinného podniku.

 

Tom mladíka nájde, spriatelí sa s ním aj s jeho priateľkou Marge a spoločne si užívajú bezstarostný život v Taliansku. Po čase má Dickie pocit, že Tom ho začína nudiť, a rozhodne sa Ripleyho zbaviť.

 

Ripley si však zvykol na luxus a nechce sa ho vzdať – koná neľútostne a bez okolkov siahne na život každému, kto ohrozuje jeho plány...

 

„Naozaj napínavé sú knihy, ktoré pozvoľna vyvolávajú strach. Akoby vás niekto chytil za ruku a ťahal k útesu... Tak píše Patricia Highsmith.“
Gillian Flynnová

 

Na motívy knihy Patricie Highsmith Talent pána Ripleyho bol dva razy nakrútený film, medzinárodný úspech dosiahla americká verzia z roku 1999. Režíroval ju Anthony Minghella a v hlavných úlohách sa predstavili Matt Damon, Gwyneth Paltrow a Jude Law.
Ten prvý film vznikol v roku 1960. Režíroval ho Francúz René Clémentom pod názvom Plein soleil a hlavnú úlohu v ňom hral mladý Alain Delon. 

 

Začítajte sa do knihy Talent pána Ripleyho:

Tom sa obzrel a videl, že neznámy vychádza zo Zelenej klietky a mieri jeho smerom, preto zrýchlil krok. Už nemohol pochybovať, že ten chlap za ním sliedi. Pred piatimi minútami si Tom všimol, ako sa naňho sústredene díva od náprotivného stola, akoby si nebol celkom istý, ale len takmer. Vyzeral však dosť istý na to, aby prinútil Toma chytro dopiť, zaplatiť a odísť. Na rohu sa Tom schúlil a rozbehol sa po Piatej avenue. Tamto je Raoulova krčma. Má to riskovať a vojsť dnu pod zámienkou, že si niečo vypije? Ako sa hovorí, má pokúšať osud? Alebo sa má rozbehnúť smerom k Park avenue a radšej sa mu stratiť pod niektorou bránou? Vošiel k Raoulovi.
Ako kráčal k voľnému miestu pri bare, automaticky sa poobzeral, či v miestnosti neuvidí nejakého známeho. Bol tam ten zavalitý ryšavec, ktorého meno si nemohol zapamätať: sedel pri stole s akousi plavovláskou. Ryšavec mu kývol na pozdrav a Tom chabo zdvihol ruku na odpoveď. Prehodil si nohu cez vysokú barovú stoličku a sedel vyzývavo obrátený k dverám, tváriac sa celkom nenútene.
„Gin s tonikom, prosím,“ povedal barmanovi. Vari takéhoto človeka vyberú, aby ho sledoval? Sleduje ho, či nesleduje? Vôbec nevyzerá na policajta alebo na detektíva. Skôr by o ňom tvrdil, že to je obchodník, podnikateľ, kohosi otec, dobre oblečený, dobre živený, na sluchách prešedivený, v jeho konaní badať akúsi neistotu. Takéhoto poveria podobnou úlohou, aby sa s vami dal v bare do reči a potom bác! – jednu ruku vám položí na plece a v druhej ukáže policajný odznak.
Tom Ripley, zaisťujem vás! Tom hľadel na dvere.
Neznámy vošiel. Poobzeral sa po miestnosti, zazrel Toma a hneď odvrátil oči. Sňal si z hlavy slamený klobúk a obsadil miesto za oblúkom pultu.
Môj ty bože, čože len chce? Iste to nie je zvrhlík, pomyslel si Tom už po druhý raz, hoci teraz jeho mučený mozog tápal a konečne vydal hľadané slovo, akoby ho malo zachrániť, lebo milšie by mu bolo, keby ten človek bol zvrhlíkom než policajtom.
Zvrhlíkovi by mohol jednoducho povedať „nie, ďakujem,“ a s úsmevom na perách sa vzdialiť. Tom sa usadil lepšie na stoličke a čakal, čo bude.
Videl, ako neznámy barmanovi naznačil, že si objedná neskôr, a ako zamieril pozdĺž pultu k nemu. Už je to tu! Tom naňho meravo hľadel. Viac ako desať rokov nemôže dostať, dumal. Možno zo pätnásť, ale pri dobrom správaní... V tej chvíli neznámy roztvoril pery, že prehovorí, a Tom pocítil akoby záchvat zúfalej, trýznivej ľútosti.
„Prepáčte mi, ale nie ste náhodou Tom Ripley?“
„Som.“
„Volám sa Herbert Greenleaf. Otec Richarda Greenleafa.“ Výraz jeho tváre zmiatol Toma väčšmi ako namierená pištoľ. Jeho tvár bola priateľská, usmievavá a plná očakávania. „Ste Richardov priateľ, však?“
Tieto slová vyvolali v Tomovom mozgu nejasnú súvislosť. 
Dickie Greenleaf. Taký plavovlasý dlháň. Býval vždy pri peniazoch, spomínal si Tom. „Aha, Dickie Greenleaf. Hej.“
„V každom prípade poznáte Charlesa a Martu Schrieverovcov. Oni mi o vás hovorili, že by ste – hm – mohli by sme si ísť sadnúť k stolu?“
„Áno,“ povedal Tom prívetivo, vzal do ruky pohár a šiel za neznámym k voľnému stolu pri zadnej stene malej miestnosti. Dostal som odklad, myslel si. Som slobodný. Nikto ma nezatýka.
Tu ide o čosi iné. Nech je to hocičo, nejde o veľkú krádež alebo o vykrádanie poštových vlakov, či ako to volajú. Možno, že je Richard v kaši a pán Greenleaf potrebuje pomoc alebo radu. Tom presne vedel, čo treba povedať otcovi, ako je pán Greenleaf. 
„Nebol som si celkom istý, či ste Tom Ripley,“ vysvetľoval pán Greenleaf. „Tuším som vás predtým videl iba raz. Neboli ste u nás s Richardom?“
„Myslím, že hej.“
„Schrieverovci mi vás opísali. Všetci sme sa usilovali s vami spojiť, lebo Schrieverovci chceli, aby sme sa u nich zišli. Ktosi mi vravel, že občas chodievate do Zelenej klietky, a tak som sa rozhodol vás vyhľadať, takže mám vlastne šťastie, nie?“ Pán Greenleaf sa usmial. „Minulý týždeň som vám písal, ale možno ste môj list nedostali.“
„Nie, nedostal som ho.“ Marc neposiela za mnou poštu, hútal Tom. Dočerta s ním! Možno je v nej aj šek od tety Dottie. „Asi pred týždňom som sa presťahoval,“ doložil nahlas.
„Aha, rozumiem. V liste som sa veľmi nerozpisoval. Iba toľko, že by som sa s vami rád stretol a pozhováral. Podľa Schrieverovcov sa s Richardom dobre poznáte.“
„Pamätám sa naňho, áno.“ 
„Teraz si s ním nepíšete?“ Pán Greenleaf sa zdal sklamaný. 
„Nie. Tuším som Dickieho nevidel zopár rokov.“
„Je už dva roky v Európe. Schrieverovci sa o vás vyjadrili veľmi pekne a podľa nich by ste mohli Richarda ovplyvniť, keby ste mu napísali. Chcem totiž, aby sa vrátil domov. Má tu povinnosti – ale nateraz vôbec nedbá na to, čo mu ja alebo jeho matka vravíme.“
Tom si nebol na čistom. „Čo vlastne vraveli Schrieverovci?“ 
„Vraveli – možno trochu zveličovali –, že ste dobrí priatelia. Myslím, že sa nazdávali, že si celý čas píšete. Viete, poznám už tak málo Richardových priateľov...“ Pán Greenleaf pozrel na Tomov pohár, akoby mu chcel ponúknuť dačo vypiť, ale ten bol takmer plný.
Tom si spomenul, že raz bol s Dickiem u Schrieverovcov na koktaile. Možno sa Greenleafovci stýkajú so Schrieverovcami častejšie než on, a tak sa to vlastne všetko stalo, lebo on Schrieverovcov videl tri či štyri razy v živote. A naposledy to bolo vtedy, spomínal si Tom, keď vypracúval pre Charleyho Schrievera daňové priznanie. Charley bol režisérom v televízii a mal účty z tohto slobodného povolania v žalostnom neporiadku. Charley pokladal Toma za génia preto, že mu daň vypočítal a že napočítal dokonca menej než to, čo vyšlo jemu samému, a pritom jeho výpočty boli v medziach predpisov. Možno toto viedlo Charleyho k tomu, že ho odporúčal pánu Greenleafovi. Súdiac podľa jeho terajšieho postoja, Charley možno pánu Greenleafovi nahovoril, že je inteligentný, vyrovnaný, úzkostlivo poctivý a vždy ochotný poslúžiť. V tom sa mierne mýlil.
„Nepoznáte náhodou niekoho iného, kto bol Richardovi blízky a mohol by naňho trochu vplývať?“ opýtal sa pán Greenleaf trochu ľútostivo.
Buddy Lankenau by nebol najhorší, uvažoval Tom, no nechcel Buddyho zaťažovať takouto ošemetnou záležitosťou.
„Obávam sa, že nie,“ povedal Tom a pokrútil hlavou. „Prečo sa nechce Richard vrátiť?“
„Vraví, že je radšej tam. Ale jeho matka je vážne chorá... No to sú vlastne rodinné problémy. Nerád vás nimi obťažujem.“
Bezradne si prešiel rukou po riedkych, starostlivo učesaných sivých vlasoch. „Tvrdí, že maľuje. Na tom by nebolo nič zlé, lenže on nemá maliarsky talent. Je nadaný projektant lodí, to hej, len keby sa tomu trochu venoval.“ Zdvihol oči, keď ho oslovil čašník. „Škótsku so sódou, prosím. Dewarovu. Vy ste ešte nedopili?“
„Nie, ďakujem,“ povedal Tom. Pán Greenleaf pozrel na Toma, akoby sa ospravedlňoval.
„Ste prvý spomedzi Richardových priateľov, čo ste boli ochotný aspoň ma vypočuť. Všetci sa tvária, akoby som neoprávnene zasahoval do jeho života.“
Tom to vedel ľahko pochopiť. „Nič by mi nebolo milšie, ako vám pomôcť,“ povedal zdvorilo. Teraz si spomenul, že Dickieho peniaze pochádzali z lodiarskej spoločnosti. Malé  lachetnice.
Jeho otec by iste chcel, aby sa vrátil domov a prevzal po ňom rodinnú firmu. Tom sa bezvýrazne usmial na pána Greenleafa a potom dopil, čo mal v pohári. Už-už vstával zo  stoličky, ale sklamanie, čo videl na tvári oproti sebe, bolo takmer hmatateľné.
„Kde žije v Európe?“ spýtal sa Tom, hoci mu bolo celkom jedno, kde sa mladý Greenleaf práve zdržuje.