Mogens vedie nudný, osamelý život účtovníka. Je pri tele, neznáša stiesnené priestory a neustále ho ponižuje jeho nadriadený.

Jedného dňa sa rozhodne pre radikálnu zmenu a vezme veci do vlastných rúk. Vymyslí plán. Okradne svojho zamestnávateľa a utečie za tajomnou známosťou do Berlína. V nemeckom hlavnom meste však jeho stopy náhle miznú.

Bývalý policajný vyšetrovateľ Thomas „Ravn“ Ravnsholdt sa ešte vždy vyrovnáva s násilnou smrťou svojej priateľky, keď ho kontaktuje atraktívna Louise, sestra strateného Mogensa. Thomasa si podmania nielen jej pôvaby, ale aj naliehavosť prosby.

Ich spoločné vyšetrovanie prebudí k životu hrôzy minulosti a zavedie ich do obdobia tesne pred pádom Berlínskeho múra.

Postupne odhaľujú zabudnutý prípad z archívu všadeprítomnej Stasi a jeho jemné nitky ich vrátia späť do prítomnosti a k prekvapujúcemu odhaleniu.

 

Michael Katz Krefeld začal kariéru ako scenárista a režisér televíznych filmov, ktoré získali viaceré ocenenia v Dánsku aj v zahraničí. Knižne debutoval roku 2007 kriminálnym románom Pred búrkou, ktorý sa stal začiatkom úspešnej série o lekárke Maji Holmovej a detektívnej komisárke Katrine Bergmannovej. 
Za ďalší krimiromán z politického prostredia Čierny sneh získal literárnu cenu. 
Knihy Michaela Katza Krefelda vyšli v devätnástich krajinách sveta.

Stratení je druhá časť krimisérie so svojráznym dánskym detektívom Thomasom Ravnsholdtom. Prvá časť s názvom Vyšinutí vyšla v roku 2014.  

 

 

 

Začítajte sa do novinky Stratení:

                                                                                Hohenschönhausen, Berlín 11. júla 1989

1.

 

Silný dážď dopadal na väznicu v tvare podkovy. Budova stála osamelo uprostred noci a na najbližšej strážnej veži, ktorá bola súčasťou opevnenia, sa dali rozoznať siluety dozorcov, ako sa pohybujú za vysokými matnými oknami. Pod vežou pred hlavnou strážnicou stáli štyria vojaci zo XIV. divízie, na pleciach im voľne viseli samopaly. Bola pokojná noc a muži neočakávali nové väzenské transporty. Bavili sa medzi sebou, pričom si rukami chránili cigarety pred dažďom. Ich dlane sa rozžiarili zakaždým, keď si potiahli.

Na prvom poschodí väzenského bloku B plukovník Hausser zastal pri vchode do vypočúvacích miestností a pozoroval červené svetlo na strope. Mal tridsať, ale zvráskavená tvár ho robila výrazne starším. Bol oblečený v civile a plášť, siahajúci do polovice kolien, mu premokol od dažďa. Netrpezlivo prešľapoval, pričom si stískal prsty v čiernych kožených rukaviciach. Celá väznica bola regulovaná svetelnou signalizáciou, takže keď zadržiavaného premiestňovali z cely na výsluch, neprišiel do kontaktu s nikým iným než s vyšetrovateľom. Táto systematická izolácia bola dôkladne naplánovaná, a hoci Hausser regulácie akceptoval, iritovalo ho, že sám tu musí stáť a čakať. V momente, keď väzňa odviedli ďalej, svetlo na strope zozelenelo. Hausser, vysoký takmer dva metre, pokračoval za roh po dlhej úzkej chodbe, kde sa po oboch stranách nachádzali za čalúnenými, hermeticky uzatvorenými dverami vypočúvacie miestnosti.

Napriek neskorej hodine bolo všetkých stodvadsať kancelárií, rozmiestnených na troch poschodiach, obsadených. To bola druhá regulácia v zariadení Hohenschönhausen: nikdy nedopriať väzňom nočný oddych.

Hausser si odomkol poslednú kanceláriu na chodbe a zažal stropné svetlo. Priestor bol zariadený sparťansky: písací stôl, dve stoličky a kancelárska skriňa. Jeho pracovisko bolo identické s ďalšími stodevätnástimi miestnosťami. Napriek tomu, že zariadenie navštevoval už viac ako šesť rokov, ešte nikdy tu nevypočúval nijakého väzňa. Kancelária fungovala čisto ako zásterka jeho vlastných vyšetrovacích metód. Hausser prešiel okolo prázdneho písacieho stola, ktorý zaberal väčšinu priestoru, až k archívnej skrini v rohu. Otvoril ju malým lesklým kľúčom, z najvrchnejšej zásuvky vybral zväzok kľúčov a vopchal si ho do vrecka.

O niekoľko minút už stál znovu vonku na dvore. Vyhrnul si golier a ponáhľal sa cez dážď do bývalej administratívnej budovy väznice, ktorá bola prerobená na sklad. Pri schodoch do pivnice stál mladý vojak a držal stráž. Keď zbadal Haussera, vystrel sa a zasalutoval. Hausser zišiel strmými schodmi dole do podzemia. Z tmy mu vyšli naproti dvaja jeho muži. Hausser im krátko kývol hlavou a všetci traja pokračovali chodbou lemovanou úzkymi vlhkými celami. Odvtedy, čo k väznici pristavili nové krídla, používali sa tieto priestory ako sklady. Okrem poslednej cely na konci chodby. Patrila oddeleniu Z, Hausserovmu oddeleniu. O jej existencii a o tom, čo obsahovala, vedelo iba veľmi málo ľudí. Dokonca ani súdruh Mielke, najvyšší šéf štátnej bezpečnosti, či súdruh Erich Honecker nič netušili. Občas sa dopočuli o výsledkoch, ktoré z tejto cely vzišli. No aj to iba občas.

Hausser vytiahol zväzok kľúčov a odomkol. Silou sa zaprel do ťažkých dverí a potiahol tak, až zhrdzavené pánty zaškrípali.

 

Vnútro cely osvetľovala žiarovka, ktorá vysielala do úzkeho priestoru žltkasté svetlo. Miestnosť nemala okná ani ventiláciu a svojho času v nej držali naraz až dvadsať väzňov, ale teraz v jej strede stála iba veľká čierna kovová rakva zhotovená zo štyroch oceľových lodných dverí s rámom, ktoré boli zvarené dokopy a na každom konci bola dodatočne primontovaná železná platňa na ich utesnenie. Dvere Hausser kedysi zrekviroval v lodeniciach v Rostocku a samotné zváračské práce zveril do rúk kováčom vo všetkej tajnosti priamo dole v cele. Vrchné dvere, slúžiace ako veko, mali uprostred okrúhle kajutové okno a v sliepňajúcom svetle sa zdalo, ako keby rakva lenivo zazerala priamo na Haussera. Z pravej strany rakvy viedla hrubá gumená hadica k vodovodnému kohútiku na najbližšej stene. Slabo tesniaci spoj medzi kohútikom a hadicou spôsobil, že na dlážke sa vytvorilo malé jazierko, ktoré Hausser prekročil, skôr než pristúpil bližšie. Naklonil sa nad zhrdzavené veko, z ktorého sa medzičasom odlúpili veľké kusy čierneho náteru, a rukou v rukavici pošúchal kajutové okienko. Vzápätí zaťal päsť a tvrdo zaklopal na sklo. Zvnútra rakvy sa ozval hlasný rachot, až sa voda rozčerila a stúpla k vnútornej strane skla. Hausser zaklopal znova a vtom sa z tmy vynorila biela spuchnutá tvár. Muž naňho zdivočene hľadel krvavými očami.

„Iba nevinní spia,“ zamumlal Hausser.

 

Christianshavn 12. septembra 2013

2.

 

Mogens otvoril vodovodný kohútik nad kuchynským drezom a opláchol posledné zvyšky ovsených vločiek z taniera. Kefkou ich vtlačil do odtoku antikorového drezu, kde sa rozpustili a zmizli. Bolo o desať minút sedem, z vedľajšieho bytu počul hádku susedov a mrnčiace dieťa. Mogens si usušil ruky utierkou a rýchlym pohľadom sa uistil, že si nezašpinil bielu košeľu. Prešiel k chladničke, otvoril ju a premiestnil jej obsah do smetného koša, ktorý vzápätí vyniesol do odpadkovej šachty na chodbe. Keď sa vrátil do bytu, zamieril do kúpeľne a vložil si zubnú kefku a načatú zubnú pastu do toaletnej taštičky, do ktorej si večer predtým zbalil základné hygienické potreby. Skontroloval sa v zrkadle. Odhrnul si riedke vlasy preč z čela, sňal silné okuliare a pošúchal si unavené oči. V štyridsiatich dvoch rokoch sa cítil, akoby mal za sebou viac než polovicu života. Jeho guľatá tvár jasne svedčila o nezdravom životnom štýle: priveľa jedla z podnikov rýchleho občerstvenia a primálo pohybu. Mal minimálne dvadsať kíl nadváhy a priveľký oblek, ktorý si dnes obliekol, ho robil ešte objemnejším. No čoskoro to bude minulosť. Začne zdravo žiť a športovať. Aj toto zmení dnešný deň. Otočil sa a vošiel do spálne, kde na posteli ležal otvorený kufor. Položil toaletnú taštičku vedľa oblečenia a priesvitnej igelitky s blond parochňou a čiernymi slnečnými okuliarmi, ktoré si kúpil, aby sa zamaskoval, keď nadíde čas. O päť minút neskôr zastal pri vchodových dverách v kabáte, v jednej ruke držal mäkkú koženú aktovku, v druhej kufor. Prv než zabuchol dvere, zadíval sa do bytu, pevne presvedčený, že nezávisle od toho, ako sa skončí dnešný deň, už sa sem nikdy nevráti.

            Mogens pokračoval cez ulicu Overgaden oven Vandet, ktorú ranná hmla ešte nepustila zo svojho zovretia, držala sa nad kanálom s loďami priviazanými pozdĺž prístavnej hrádze. Otravný zvuk plastových koliesok kufra zobudil driemajúceho anglického buldoga, ktorý dovtedy ležal na korme najbližšej lode. Pes zabrechal a namosúrene fľochol na Mogensa, ktorý sa rýchlo stiahol na druhú stranu ulice. Keď prechádzal popri Fedtekælderene, kde malý hlúčik bezdomovcov pil kávu, pozdravil ho bezzubý muž a kývol smerom na kufor. „Bon vojáž,“ zakričal.

            Mogens neodpovedal, namiesto toho pridal do kroku.

            Na námestí Christianshavn Torv potiahol kufor cez priechod pre chodcov a postavil sa na autobusovú zastávku pri pekárni Lagkagehuset, z ktorej vychádzala vôňa teplého chleba. Iba zopár ľudí vedelo, že sa tu kedysi nachádzalo pracovné väzenské zariadenie, a Mogens radšej ani nedomyslel túto myšlienku do konca. Netrpezlivo pozrel na hodinky, do príchodu autobusovej linky 9A zostávali ešte dve minúty. Keď sa okolo neho začali hromadiť čakajúci, zachytil náznak klaustrofóbie a uvedomil si pot, ktorý mu vyrazil na čele. Musí udržať nervy pod kontrolou. Tak či tak trpel na zväčšené potné žľazy a potil sa pri najmenšom rozrušení, dnes však musí byť stelesnením samotného pokoja. Vtom priamo pred ním zastavil autobus a otvoril dvere. Zozadu pocítil netrpezlivé strkanie sa cestujúcich a nastúpil.

            Pretlačil sa do strednej časti autobusu tak blízko k dverám, ako to len bolo možné, aby sa k nemu počas jazdy dostalo trochu čerstvého vzduchu. No ako sa posúvali cez centrum mesta a dnu nastupovalo čoraz viac pasažierov, dav ho pomaly zatlačil ešte viac dozadu, kde bol vzduch ťažký a nedýchateľný. Cítil, ako na neho niekoľko spolucestujúcich zazerá a obzerá si jeho veľký kufor. Už odhalili jeho plán a je len otázkou času, kedy jeden z nich zavolá políciu. Znova ho prepadol panický strach a zatúžil prebojovať sa k východu a vyskočiť von. Ovládol sa však, zatvoril oči a pokúsil sa sústrediť na svoj dych.

            Keď autobus konečne dorazil na hlavnú stanicu, s uľahčením vystúpil a nasledoval prúd cestujúcich k širokému schodisku, ktoré viedlo do príchodovej haly. Nevoľnosť z jazdy ustúpila a  telo mu zaplavil adrenalín. Mogens pokračoval cez veľkú halu k úschovni batožín pri východe na Reventlowsgade. Prešiel popri malej prijímacej recepcii, o ktorej vedel, že bude otvorená až o hodinu. Bledé neónové svetlo na strope sa odrážalo od nekonečného radu hliníkových dvierok odkladacích boxov, vďaka čomu sa úschovňa podobala na márnicu. Pohľad mal zapichnutý do zeme, preč od kamier na strope. Polícia ho možno bude vedieť na záberoch identifikovať, ale v tom čase už bude dávno preč. Našiel voľnú skrinku a vložil kufor dovnútra. Zaplatil šesťdesiat korún, čo bola cena za dvadsaťštyrihodinovú úschovu. Pokiaľ všetko pôjde dobre, bude naspäť do piatej. Pokiaľ teda... všetko pôjde dobre.

 

Použil ten istý autobusový lístok a posadil sa na jedno z predných sedadiel. Linka 9A bola takmer prázdna. Naopak, ranná premávka zhustla a cesta späť cez mesto bola o niečo únavnejšia. Znova sa pozrel na hodinky. O dvadsať minút osem. O šesť minút bude znova stáť na Christianshavn Torv a odtiaľ bude mať dostatok času prejsť tých zhruba osemsto metrov na Brobergsgade. O 7.59 si v práci cvakne príchod, presne tak, ako to robil posledných takmer dvadsať rokov. Nikto z kolegov nebude šípiť zradu. Všetko sa bude zdať úplne normálne. Pri tejto myšlienke sa musel usmiať... Vtom autobus zastal uprostred mosta Knippelsbro. Mogens sa naklonil a cez predné sklo videl, ako sa červeno-biela dopravná závora spustila dole a zatarasila cestu. Do uší mu udrel zvuk signalizačného zariadenia, zatiaľ čo sledoval, ako sa časť sklápacieho mosta s jazdnými pruhmi zdvihla do vzduchu, ako keby šlo o priamu odbočku do zamračeného neba.

            To hádam nie je pravda. Toto sa nemôže diať. Nechápal svoju smolu. S tým vo svojom pláne vyrátanom do poslednej minúty nepočítal. Vydesene pozrel na hodinky, bolo už trištvrte na osem. Cez predné okno zbadal trojsťažňový škuner, ako sa slimačím tempom blíži k mostu. V tichosti svojej mysle posielal starú loď kadeľahšie. Posraná posádka na palube kývala chodcom a cyklistom, ktorí sa zhromaždili pri zábradlí a vychutnávali si nečakaný pohľad na peknú loď.

 

O 8.04 vyskočil Mogens z autobusu na Christianshavn Torv. S aktovkou v jednej ruke šprintoval cez cestu na ulicu Dronningensgade, ktorou pokračoval ďalej. Nepamätal si, kedy naposledy bežal, a súdiac podľa ťarbavého štýlu, aj jeho telo to už dávno zabudlo. Keď konečne dorazil na Brobergsgade, musel zastaviť, aby sa vydýchal. Rýchlo si upravil oblečenie, zotrel z čela pot a pokračoval k otvorenej bráne, ktorá viedla do budovy, kde sídlila firma Lauritzen Enterprise. Firemní robotníci už dávno poodchádzali na stavby a na malom dvore nestáli nijaké autá. Vnútri v dielni videl Mogens motať sa zopár zváračov. Rýchlo vybehol schodmi na prvé poschodie, kde sa nachádzalo ekonomické oddelenie. Otvoril dvere a zo skrinky pri hodinách vytiahol malú dierovanú kartičku so svojím menom. Pracoval v starej firme, jej tradície a systémy boli rovnako zastarané ako ona sama. Ozvalo sa prázdne CVAK a cvikacie hodiny ukázali 8.19. Nikdy predtým sa nestalo, aby prišiel tak neskoro.

„Nevedel si ráno vstať?“

Mogens sa obrátil a zbadal Carstena Holta, vedúceho predaja. Carsten bol tridsiatnik, opálený, s pomerne krátkymi nohami, ako keby sa na jeho tele vyvinula iba horná polovica. Carsten mal staré Camaro, o ktorom vždy nadšene rozprával. Z toho dôvodu ho prezývali Camaro Carsten alebo iba CC, čo Carstenovi vôbec neprekážalo.

            Carsten naňho ukázal prstom. „Si celý spotený, Mogens. Nie si chorý?“

„Spotený?“ Mogens si rýchlo osušil čelo a vložil cvikaciu kartičku späť na miesto. „Vôbec nie,“ odpovedal. „O čom to hovoríš, CC?“

„O potope na tvojom ksichte.“

            Mogens pokrútil hlavou a ponáhľal sa do vlastnej kancelárie, zatiaľ čo ho na chrbte pálil Carstenov pohľad.

            Mogens očami prebehol po faktúrach a zložkách hodených na jeho stole. V skutočnosti mali účtovať dievčatá z ekonomického oddelenia, nie on. Jeho prácou bolo starať sa o celkové účtovníctvo. Mal sa postarať o to, aby všetko, ak nie úplne sedelo, tak aby aspoň vyzeralo dôveryhodne pred daňovým úradom. V tomto zmysle bol vždy súčasťou kreatívnej brandže. Sťažka sa posadil na vyšúchanú stoličku, ktorá zavŕzgala pod jeho váhou.

            Jeho plán narušilo otvorenie zdvíhacieho mosta. Díval sa naňho Camaro Carsten podozrievavo alebo si to len navrával? Mogens si spomenul na škaredo zazerajúceho buldoga na korme. Bolo to zlé znamenie, akoby zoslané z pekla. No musel pokračovať ďalej. Ak neuskutoční svoj plán dnes, už nikdy neunikne.