Tate a Jared majú k sebe blízko už od detstva, ale ich kamarátsky vzťah sa jedného leta zmení na peklo. 
Jared začne byť na Tate hrubý, v škole ju ohovára a šíri o nej samé klamstvá. Akoby sa jej za niečo mstil...
Tate neskôr využije príležitosť a odchádza na rok do Paríža na študijný pobyt. Do USA sa vracia už ako mladá a krásna zrelá žena. V meste snov totiž zakúsila, čo je to osobná sloboda. Už nechce žiť minulosťou, nechce sa pred všetkými skrývať ako kedysi a mieni sa Jaredovi postaviť tvárou v tvár. 
Ale aj Jared sa zmenil... žeby mu bolo smutno za Tate? 
A vôbec, oplatí sa ešte zabojovať za toho druhého?

 

Kniha Nádych získala na Amazone v takmer 2000 hodnoteniach veľmi vysoké hodnotenie čitateľov – z 5 hviezdičiek až 4,6, pričom maximálny počet bodov jej dali takmer 3 zo 4 čitateliek. „Päť hviezdičiek. Áno, je to neuveriteľný príbeh...Úžasné postavy a príbeh, do ktorého proste spadnete... Kúpte si túto knihu, nebudete ľutovať!“ rozplývajú sa čitateľky. 

 

Začítajte sa do novinky Nádych:

 

 

1.         kapitola

Pred rokom

 

„Nie! Tu zaboč,“ zajačala mi do pravého ucha K. C.

Gumy na otcovom Forde Bronco zapišťali, ako som ostro zahla na ulicu plnú zaparkovaných áut.

„Vravela som, že šoférovať máš radšej ty,“ zamrmlala som, hoci sa nerada vozím v aute, keď šoféruje niekto iný.

„A zakrývala by si si tvár zakaždým, keď na oranžovej nepridám? To teda nie!“ zareagovala K. C. na moju výčitku, akoby mi čítala myšlienky.

V duchu som sa zasmiala. Moja najlepšia priateľka ma pozná až príliš dobre. Mám rada rýchlosť. Vždy kráčam tak svižne, ako ma moje nohy dokážu niesť, a jazdím tak rýchlo, ako sa v rámci predpisov dá. Náhlila som sa na každú stopku aj k červenej. Náhlim sa a potom čakám. To som celá ja.

No vo chvíli, keď som z diaľky začula dunenie hudby, chuť náhliť sa ma úplne prešla. Ulicu lemovalo rad áut, čo len dokazovalo, aká významná je párty, na ktorú mierime. Zvierala som volant a zahla do uličky za domom, v ktorom sa párty konala.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad, K. C.,“ namietla som... znova.

„Bude to v pohode, uvidíš.“ Potľapkala ma po nohe. „Bryan pozval Liama. Liam pozval mňa a ja teba.“ Jej pokojný, monotónny hlas však moje napätie vôbec neuvoľnil.

Odopla som si pás a pozrela sa na ňu. „Ale upozorňujem ťa... ak sa tam nebudem cítiť dobre, vypadnem. A ty pôjdeš domov s Liamom.“

Vyliezli sme z auta a vykročili cez ulicu. Ako sme sa blížili k domu, rámus vzrastal.

„Ani náhodou. O dva dni odchádzaš, takže dnes sa zabavíme, nech sa deje čokoľvek.“ Jej výhražný tón ma ešte viac rozrušil.

Ako sme kráčali po príjazdovej ceste, písala správu. Pravdepodobne Liamovi. Jej frajer dorazil o niečo skôr, väčšinu dňa strávil s kamarátmi pri jazere, zatiaľ čo my s K. C. sme nakupovali.

Na trávniku pred domom sa povaľovali červené plastové poháre a ľudia sa premávali dnu a von a užívali si voňavú letnú noc. Niekoľko chalanov, ktorých som poznala zo školy, vyletelo von z hlavných dverí, naháňali sa, rozlievali nápoje.

„Čau, K. C. Ako sa máš, Tate?“ Tori Beckmanová sedela medzi dverami s pohárom v ruke a kecala s chlapcom, ktorého som nepoznala. „Hoď kľúče do misky,“ prikázala mi a znova sa venovala chlapcovi.

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo odo mňa žiada. Chcela, aby som odovzdala kľúče od auta.

Asi aby niekto nešoféroval opitý.

„Ja nebudem piť,“ snažila som sa prekričať hudbu.

„Ale môžeš si to rozmyslieť,“ nedala sa presvedčiť. „Ak chceš ísť dnu, musíš tu nechať kľúče.“

Nahnevane som sa prehrabala v kabelke a hodila do misky zväzok kľúčov. Pomyslenie, že sa vzdávam jedného zo svojich záchranných lán, ma vytáčalo do nepríčetnosti. To, že som zostala bez kľúčov, znamenalo, že nemôžem rýchlo vypadnúť, ak sa mi zachce. Alebo v prípade potreby. Čo ak sa opije a zmizne? Čo ak si niekto omylom vezme moje kľúče? Vtom som si spomenula na mamu, ako mi vravievala, že nemám dávať otázky typu „čo ak“. Čo ak Disneyland zatvoria, kým tam dorazíme? Čo ak sa v obchode minú všetky gumené medvedíky?

Zahryzla som si do pery, aby som potlačila úsmev pri predstave, ako ju moje nekonečné otázky hnevali.

„Fíha,“ zakričala mi K. C. do ucha, „pozri sa dnu!“

Ľudia, naši spolužiaci, aj neznámi, sa natriasali v rytme hudby, smiali sa a zabávali. Už pri pohľade na ten ruch a nadšenie sa mi zježili chĺpky na rukách. Dlážka vibrovala od basov z reprákov, z toľkého hmýrenia na jednom mieste som takmer onemela. Ľudia tancovali, blbli, skákali, pili a hrali futbal (áno, futbal) v obývačke.

„Tak toto mi neskazí ani on,“ vyhlásila som hlasnejšie, než mávam vo zvyku. Vari žiadam priveľa, keď sa chcem pobaviť na párty s najlepšou priateľkou pred odchodom na rok z mesta?

Pozrela som sa na K. C., pokrútila hlavou a ona na mňa chápavo žmurkla. Vybrali sme sa do kuchyne, ruka v ruke sme si razili cestu hustým davom.

V obrovskej kuchyni, tajnom sne každej matky, som preskúmala bar na ostrovčeku v strede. Žulovú dosku pokrývali fľaše s alkoholom, dva litre sódy, poháre a vedierko s ľadom v umývadle. Vzdychla som si a vzdala nádeje, že v tú noc zostanem triezva. Opiť sa bolo príliš lákavé. Čo by som dala za to, keby som mohla aspoň jednu noc na všetko zabudnúť.

S K. C. sme občas ochutnali zo zásob alkoholu našich rodičov a bola som aj na niekoľkých koncertoch mimo mesta, kde sme trochu flámovali. Hoci som považovala za vylúčené, že by som v prítomnosti podaktorých ľudí mohla dovoliť stratiť nad sebou kontrolu.

„Čau, Tate! Poď sem, zlatko,“ objala ma Jess Cullenová, cestou k baru. „Budeš nám chýbať. Francúzsko, čo? Na celý rok?“ Uvoľnila som stuhnuté plecia a objatie opätovala. Už som sa necítila tak kŕčovito, ako keď som vošla. Okrem K. C. tak bola aspoň jedna osoba, ktorá bola rada, že ma vidí.

„Vyzerá to tak,“ prikývla som a povzdychla si, „už som dohodnutá s hostiteľskou rodinou a zapísaná do školy a vrátim sa do štvrtáku. Podržíš mi zatiaľ miesto v tíme?“

Jess sa v tú jeseň uchádzala o miesto kapitánky tímu cezpoľného behu, súťaže patria medzi to málo vecí na strednej, ktoré mi vo Francúzsku budú chýbať.

„Ak sa stanem kapitánkou, zlatko, tak sa o svoje miesto báť nemusíš,“ sľúbila mi opito. Jess bola ku mne vždy milá, aj napriek klebetám, ktoré sa o mne rok čo rok rozchyrovali, a žartíkom, ktoré všetkým pripomínali, že som vďačným terčom posmechu.

„Ďakujem. Uvidíme sa ešte?“ Pridala som sa ku K. C.

„Hej, ale ak by sme už na seba nenatrafili, tak veľa šťastia vo Francúzsku,“ kričala a pokúšala sa vytancovať z kuchyne.

Hľadela som za ňou, no razom mi zamrzol úsmev na tvári. Hrôza mi ochromila hruď aj žalúdok.

Nie, nie, nie...

Do kuchyne vošiel Jared a ja som zmeravela. Práve jeho som nechcela stretnúť. Stretli sa nám pohľady, zatváril sa prekvapene a vzápätí znechutene.

Hej. Ten výraz typu „Nemôžem sa na teba ani pozerať, zmizni mi z očí“ som poznala veľmi dobre.

Všimla som si, ako zaťal zuby a mierne zdvihol bradu, akoby sa práve rozhodol mi ublížiť. Zastavil sa mi dych.

V ušiach mi búšilo, v tej chvíli som si priala byť stovky kilometrov ďaleko.

Chcem hádam až tak veľa? Len jednu noc sa normálne zabaviť ako tínedžerka.

Ako sme spolu vyrastali vo vedľajších domoch, často som si pomyslela, že Jared je najlepší človek na svete. Milý, štedrý a priateľský. A ten najkrajší chlapec, akého som kedy videla.

Husté hnedé vlasy mu ladili s olivovou pokožkou a jeho nádhernému úsmevu, teda keď sa usmieval, sa nedalo odolať. V škole ho dievčatá tak vytrvalo sledovali, že narážali do stien. Skutočne narážali.

Ale ten chlapec sa kamsi stratil.

Rýchlo som sa otočila a zbadala K. C. pri bare. Snažila som si naliať aj napriek tomu, že sa mi triasli ruky. Naliala som si len Sprite, ale v červenom pohári to vyzeralo, že pijem alkohol. Keď som už o ňom vedela, musela som zostať triezva.

Obišiel bar a postavil sa rovno za mňa. Celé telo mi obliala horúčava, ako ma znervóznila jeho blízkosť. Keď sa hruďou obtrel o tenkú látku môjho tielka, do žalúdka mi udrela tlaková vlna. Upokoj sa. Upokoj sa, do pekla!

Nabrala som si ľad, hodila ho do pohára a nútila sa zhlboka dýchať. Vykročila som doprava, aby som sa mu vyhla, no natiahol ruku po pohár, čím mi zatarasil únikovú cestu. Keď som sa snažila vopchať medzi ľudí po ľavici K. C., druhú ruku načiahol tentoraz po Jacka Danielsa.

V hlave mi vírilo desať rôznych scenárov, čo by som mohla v tej chvíli urobiť. Čo keby som mu vrazila lakeť do brucha? Čo keby som mu do tváre vychrstla obsah môjho pohára? Čo keby som schmatla hadicu z umývadla a...?

Och, stačilo. To sa dalo len v mojich snoch. V snoch som oveľa odvážnejšia. Mohla by som vziať kocku ľadu a podniknúť s ňou veci, o ktorých Boh nemal v pláne, aby šestnásťročné dievča vedelo, len aby skrotol.

Čo keby? Čo keby?

Mala som v úmysle vyhnúť sa mu a zrazu sa ocitol rovno za mnou. Jared robil všetko, len aby som sa cítila nesvoja. Nezastrašoval ma, len bol krutý. Chcel, aby som si uvedomila, že má nado mnou kontrolu. Krok za krokom ma tento idiot prinútil skrývať sa, len aby som nemusela čeliť zahanbeniu alebo smútku. Celé leto som túžila vychutnať si aspoň jednu párty a znova som bola na tom tak ako vždy. Zvierali ma hrozivé obavy, čo bude nasledovať. Prečo ma nemôže nechať na pokoji?

Keď som sa mu otočila zoči-voči, všimla som si, že nadvihol kútiky úst. No úsmev sa mu stratil z očí, keď si nalieval značné množstvo alkoholu.

„K. C.? Prosím ťa, dolej mi kolu,“ požiadal K. C., no celý ten čas, ako držal pohár vo vzduchu, hľadel na mňa.

„Ehm, jasné,“ koktala K. C., keď konečne zdvihla oči. Naliala mu trocha koly do pohára a nervózne sa pozrela na mňa.

Ako zvyčajne, Jared sa so mnou nerozprával, ak nešlo o vyhrážky. Zdvihol tmavé obočie a odkráčal preč aj s nápojom.

Sledovala som ho, ako odchádza, a utrela si studený pot z čela. Nič sa nestalo, nič mi nepovedal, no žalúdok som mala stiahnutý ako vždy.

A už vedel, že som tam.

Do riti.

 „Nezvládnem to, K. C.“ Môj slabý šepot nezodpovedal sile, s akou som zvierala pohár. Bola chyba prísť na párty.

„Tate, nie.“ K. C. pokrútila hlavou, lebo pravdepodobne pochopila výraz v mojich očiach, ktorý znamenal, že som sa opäť vzdala. Hodila som pohár do drezu a predierala sa v kuchyni davom ľudí, K. C. ma nasledovala.

Zdrapila som sklenú misku a začala som loviť svoje kľúče.

„Tate, nesmieš odísť,“ prehovárala ma K. C. sklamane, „nenechaj ho vyhrať. Ja som tu. Liam je tu. Nemusíš sa báť.“ Zvierala mi lakeť, zatiaľ čo som pokračovala v hľadaní.

„Ja sa ho nebojím,“ bránila som sa, no sama som tomu neverila. „Len som... skončila. Videla si ho. Hneď sa so mnou začal zahrával. Niečo chystá. Na každej párty, kam ideme, alebo keď sa v škole začnem cítiť v pohode, musí to pokaziť nejaký žartík alebo zosmiešnenie.“

Ďalej som hľadala svoju kľúčenku v tvare DNA. Uvoľnila som stiahnuté obočie a prinútila sa k úsmevu. „To je v pohode. Som v poriadku,“ presviedčala som ju. Slová mi z úst vychádzali príliš rýchlo. „Len nemám chuť tu zostať a počkať si, čo na mňa ušije tentoraz. Dnes v noci si ten idiot na mne nezgustne.“

„Tate, on chce, aby si ušla. Ak to urobíš, vyhrá. On alebo ten pako Madoc možno niečo vymysleli, ale ak tu zostaneš a neutečieš, vyhráš ty.“

„Mám toho plné zuby, K. C. Radšej sa vrátim domov, ako by som mala neskôr plakať.“ Znova som obrátila pozornosť na misku. Vždy keď som do nej zahrabla, nevylovila som nič, čo by sa podobalo na môj zväzok.

„Nuž,“ prekrikovala som hlasnú hudbu a hodila misku späť na stolík, „vyzerá to tak, že odísť nemôžem. Moje kľúče tam nie sú.“

„Čože?“ opýtala sa K. C. zmätene.

„Zmizli!“ zopakovala som a poobzerala sa po miestnosti. Peniaze a mobil som mala v kabelke, takže dve záchranné laná boli v suchu. No chýbal mi náhradný plán úteku a mala som pocit, akoby sa na mňa rútili steny. Nadávala som v duchu a chvíľkové vyčerpanie, vystriedal hnev. Zovrela som päste. Samozrejme, mala som predvídať, že sa to stane.

„Možno ich niekto vzal nechtiac,“ snažila sa ma uchlácholiť K. C., no určite dobre vedela, že je málo pravdepodobné, že by z párty niekto odchádzal tak skoro. Mne sa omyly nestávali.

„Nie, ja viem veľmi dobre, kde sú.“ Pozrela som sa na Madoca, Jaredovho najlepšieho kamaráta a posluhovača, ktorý stál na opačnej strane miestnosti pri dverách na terasu. Zaškeril sa na mňa a začal sa venovať nejakej náhodnej ryšavke, ktorú opieral o stenu.

Zamierila som k nemu s K. C. v pätách, ktorá zúrivo ťukala do mobilu. Pravdepodobne správu pre Liama.

„Kde sú moje kľúče?“ vyštekla som naňho, čím som zrušila jeho pokusy o ďalšiu známosť na jednu noc.

Pomaly odtrhol modré oči od dievčaťa. Nebol odo mňa oveľa vyšší, len o pár centimetrov, takže som nemala pocit, že sa nado mnou vypína ako Jared. Madoc ma nezastrašoval, len štval. Vždy sa usiloval čo najviac ma zosmiešniť, ale vedela som, že je to na Jaredov príkaz.

„Práve teraz ležia dva a pol metra pod vodou. Máš chuť si zaplávať, Tate?“ predviedol svoj oslnivý úsmev, ktorý menil väčšinu dievčat na šteniatka na vôdzke.

„Si pako,“ vyslovila som pokojne, no oči mi blčali hnevom.

Vyšla som na terasu a zahľadela sa do bazéna. Počasie bolo na kúpanie ako stvorené, takže ľudia popíjali aj vo vode. Obchádzala som okolo bazéna a vyzerala medzi množstvom tiel strieborný záblesk.