„Očarujúce, hlboko inteligentné a dojímavé. Podobné temnému a brilantne poloodhalenému politickému trileru,“ napísal Sunday Times.

Rozprávačkou príbehu je Mária, ktorá po Ježišovom ukrižovaní býva v Efeze, kam utiekla s pomocou jeho učeníkov. Istý čas ju navštevujú dvaja muži, ktorí by radi zmanipulovali jej spomienky na syna tak, aby zodpovedali legende, ktorá sa rozšírila po jeho smrti. Mária sa zdráha potvrdiť fakty, ktoré sa v skutočnosti neudiali. Namiesto toho rozpráva, ako to všetko prežívala.

 

Keď sa dozvedela o nebezpečenstve, ktoré hrozí jej synovi v Jeruzaleme, pokúšala sa ho odhovoriť od cesty. Milovala svojho syna, zázraky, ktoré činil, pokladala za pravdivé, ale nebrala reči, že je Mesiášom, vážne. Naopak, čím viac Ježiš vystupoval v role Spasiteľa, tým jej bol cudzejší, a vôbec sa netají tým, že jeho nasledovníkov považuje za rojkov a sektárov.

 

Máriin testament nás núti zamyslieť sa  nad zmyslom smrti. Ako prežívajú tí, ktorých zasiahla smrť blízkeho človeka? Vyrovnajú sa niekedy s tým, že ich blízki museli zomrieť za politické alebo náboženské presvedčenie?

 

Začítajte sa do príbehu Máriin testament:

 

Prichádzajú teraz častejšie, obidvaja, a pri každej návšteve akoby mali so mnou aj so svetom čoraz menej trpezlivosti. Majú v sebe niečo nenásytné a drsné, v krvi im vrie surovosť, a keďže som to už zažila, viem to zacítiť, tak ako to zacíti zviera, ktoré sa chystajú uloviť.

Mňa sa však teraz nikto nechystá uloviť. Už nie. Starajú sa o mňa, pritlmeným hlasom sa ma vypytujú a pozorujú ma. Myslia si, že nechápem rafinovanú podstatu ich túžob. Teraz mi však neunikne nič okrem spánku. Spánok mi uniká. Možno som na spánok už pristará. Alebo už neexistuje nič, čo by som spánkom získala. Možno nepotrebujem snívať ani odpočívať.

Možno moje oči vedia, že čoskoro sa zavrú navždy. Ak sa to ukáže ako nevyhnutné, budem stále bdieť. Prejdem tou chodbou, keď sa rozvidnie, keď brieždenie pretisne do tejto izby svoje svetelné lúče. Mám vlastné dôvody na to, aby som všetko pozorovala a čakala. Pred posledným odpočinkom prichádza toto dlhé prebúdzanie.

A mne stačí vedieť, že sa to skončí.

Oni si myslia, že nechápem, čo je to, čo vo svete pomaly vyrastá; myslia si, že neviem, čo sa skrýva za ich otázkami, a že si nevšímam krutý tieň podráždenosti, ktorý sa objavuje na ich tvárach akoby zamaskovaný pod kapucňou alebo zamaskovaný v ich hlasoch, keď poviem niečo nerozumné alebo pochabé, niečo, čo nás nikam neprivedie. Keď sa zdanlivo nepamätám na niečo, čo si podľa nich musím pamätať. Sú priveľmi uzavretí vo svojich rozľahlých a nenásytných túžbach a priveľmi otupení zvyškami hrôzy, ktorú sme vtedy zakúsili všetci, aby si všimli, že si pamätám všetko. Pamäť mi zapĺňa telo rovnako ako krv a kosti.

Páči sa mi, že ma živia, platia mi za šaty a chránia ma. A ja sa im za to odplatím tak, že pre nich urobím, čo budem môcť, ale nič viac. Tak ako nemôžem dýchať za niekoho iného alebo nemôžem pomôcť srdcu niekoho iného, aby tĺklo, ani jeho kostiam, aby nezoslabli, a ani jeho telu, aby sa nescvrkávalo, nemôžem ani povedať viac, než dokážem povedať. A viem, ako hlboko ich to znepokojuje, a mohlo by mi to na tvári vyčariť úsmev, táto vážna potreba pochabých príbehov alebo prefíkaných jednoduchých šablón v rozprávaní o tom, čo sa nám všetkým stalo, ibaže ja som už zabudla, ako sa mám usmievať. Už necítim potrebu usmievať sa. Tak ako som už necítila potrebu roniť slzy. Mala som obdobie, keď som si myslela, že mi vlastne už nijaké slzy nezostali, že som spotrebovala celú svoju zásobu, ale mám šťastie, že takéto bláznivé myšlienky u mňa nikdy nezotrvajú dlhšie a rýchlo ich nahradí to, čo je pravdivé.

Ak však slzy potrebujete, vždy sa nejaké nájdu. Slzy vytvára telo. Ja už slzy nepotrebujem a to by mala byť úľava, ale ja úľavu nevyhľadávam, lebo potrebujem iba samotu a trochu pochmúrneho uspokojenia, ktoré pramení z istoty, že už nepoviem nič, čo nie je pravda.

Z tých dvoch mužov, čo za mnou prichádzajú, jeden s nami zostal až do konca. Vtedy sa vyskytli chvíle, keď sa ku mne správal vľúdne a bol ochotný objímať ma a utešovať, tak ako je teraz vždy pripravený netrpezlivo sa mračiť, keď sa príbeh, ktorý mu rozprávam, nezmestí do akýchsi medzí, ktoré on určil. Ešte stále však vidím

náznaky tej vľúdnosti a zavše sa mu do očí vráti aj ten svit, ale potom si vzdychne a vráti sa k svojej práci, vypisuje listy jeden za druhým a používa v nich slová, o ktorých vie, že ich neviem prečítať, vykresľuje v nich všetko, čo sa stalo na tom kopci, ako aj to, čo sa udialo v predchádzajúcich a nasledujúcich dňoch. Žiadala som ho, aby mi tie slová nahlas prečítal, ale on nechce. Viem, že písal o udalostiach, ktoré nevidel ani on, ani ja. Viem aj to, že dal podobu tomu, čo som ja prežila a čoho bol on

svedkom, a že urobil všetko pre to, aby ľudia tým slovám pripisovali patričnú váhu a aby im načúvali.

Pamätám si až príliš veľa; som ako vzduch pokojného dňa, ktorý je po celý čas nehybný a nedovolí, aby niečo uniklo. Kým svet zadržiava dych, ja si uchovávam v sebe spomienky.

Keď som mu teda porozprávala o tých králikoch, nehovorila som o niečom, čo som už napoly zabudla a na čo som sa rozpamätala len pod vplyvom jeho naliehavej prítomnosti. Podrobnosti toho, čo som povedala, boli so mnou po celé roky, rovnako ako so mnou zostávali moje ruky a ramená. V ten deň, v deň, o ktorom chce poznať všetky podrobnosti, o ktorom chce, aby som mu rozprávala znova a znova, uprostred všetkého zmätku, uprostred všetkej tej hrôzy a vresku a výkrikov, podišiel ku mne muž, ktorý držal v ruke klietku s obrovským nazlosteným uväzneným vtákom – vyzeral ako jeden ostrý zobák a pobúrený upretý pohľad.

Krídla sa mu nemohli roztiahnuť do celej šírky a to uväznenie akoby ho umáralo a privádzalo do zúrivosti.

Za normálnych okolností by mal totiž lietať, loviť a strmhlav sa vrhať na korisť.

Ten muž niesol aj vrece, o ktorom som sa časom dozvedela, že je takmer do polovice naplnené živými králikmi, uzlíkmi urputnej a hrôzou zmietanej životnej sily. A počas všetkých tých hodín tam na kopci, počas tých hodín, čo plynuli pomalšie než ktorékoľvek iné hodiny, vyťahoval králikov jedného za druhým z vreca a pchal ich cez mierne pootvorené dvierka do klietky. Vták najprv zaútočil na niektoré časti ich mäkkého podbruška, rozdriapal králikovi kožu, až sa z nej vyvalili vnútornosti, a potom mu, ako ináč, vyďobal oči.

Teraz sa o tom rozpráva ľahko, keďže to bolo len ľahké rozptýlenie v porovnaní s tým podstatným, čo sa dialo, a ľahko sa o tom hovorí aj preto, že to nedávalo zmysel.

Vták nevzbudzoval dojem, že je hladný, hoci možno trpel nejakým hlbšie skrytým hladom, ktorý nemohlo ukojiť ani živé mäso zmietajúcich sa králikov. Klietka sa napoly zaplnila polomŕtvymi, nie celkom skonzumovanými králikmi, ktoré vydávali čudné piskľavé zvuky.

Šklbali sebou v starých prívaloch života. A tvár toho muža sa rozjasnila životnou silou, vyžarovalo z nej svetlo, keď sa zahľadel na klietku a potom na to, čo sa odohrávalo okolo neho, a takmer sa usmieval od zlovestnej rozkoše, hoci vrece ešte vždy nebolo prázdne.