V edícii YOLi vyšiel nový fantasy román Iskra v popole. Je to príbeh o sirote, ktorá bojuje za svoju rodinu. Je to príbeh o vojakovi, ktorý bojuje za slobodu. Fantasy príbeh odohrávajúci sa v brutálnom svete, ktorý sa podobá na drsnú Rímsku ríšu. 

 

Telo a krv odovzdajte impériu. Dušu si nechajte.

 

Ale späť k príbehu. Jedného dňa k Laii vtrhnú vojaci, zabijú starkých a jej brata zatknú za zradu. Laii sa podarí utiecť a vyhľadá pomoc rebelov, ktorí jej prisľúbia, že zachránia jej brata, zato však bude musieť pre nich robiť špiónku v najväčšej vojenskej akadémii v ríši.

Laia sa tam stretne so synom krutej generálky Eliášom – najlepším vojakom školy, ktorý však v kútiku duše celú ríšu i armádu hlboko nenávidí. Túži iba po tom, aby sa oslobodil spod tyranie, ktorou si ríša vynucuje poslušnosť. On aj Laia čoskoro zistia, že ich osudy sú prepletené a že ich činy môžu zmeniť osud celej ríše.

 

Príbeh sa vzdialene inšpiruje životom v starovekom Ríme a s najväčšou pravdepodobnosťou sa dočkáme aj jeho sfilmovania. Práva k tejto knihe kúpila spoločnosť Paramount Pictures, konkrétne pre producenta Marka Johnsona, ktorý stál napríklad aj za úspechom filmu Kroniky Narnie (Chronicles of Narnia).

 

Autorka SABAA TAHIROVÁ sa narodila v Londýne, vyrástla však v rodinnom osemnásťizbovom moteli v kalifornskej Mohavskej púšti. Po štúdiu na Kalifornskej univerzite v Los Angeles sa stala redaktorkou zahraničného spravodajstva v denníku Washington Post. O niekoľko rokov napísala svoj debutový román Iskra v popole, ktorý dnes patrí medzi bestsellery.

 

Začítajte sa do novinky Iskra v popole:


Prvá časť


RAZIA

 

I: Laia

Môj starší brat prišiel domov za tmy, pár hodín pred úsvitom, keď aj duchovia odpočívajú. Bolo z neho cítiť oceľ, uhlie a vyhňu. Pach nepriateľa.

Pretiahol sa cez okno a bosými nohami nečujne pristál na trstinovej dlážke. Jeho telo pripomínalo strašiaka. Za ním zavanul horúci púštny vietor a zašelestil visiacimi závesmi. Na dlážku mu padol skicár. Rýchlo ho nohou zastrčil pod posteľ, akoby to bol had.

Darin, kde si bol? V hlave som mala odvahu položiť mu tú otázku a Darin mi dôveroval natoľko, že mi to povedal. Prečo sa neprestajne niekam vytrácaš? Veď starký a starká ťa potrebujú! Ja ťa potrebujem!

Už takmer dva roky každučký večer som sa ho na to chcela spýtať. Každý večer mi chýbala guráž. Zostal mi jediný súrodenec. Nechcela som, aby ma vylúčil ako všetkých ostatných.

Dnes večer však bolo všetko inak. Vedela som, čo je v jeho skicári. Uvedomovala som si, čo to znamená.

„Prečo nespíš?“ Darinov šepot ma vytrhol z myšlienok. Mal cit na pasce ako mačka – zdedil ho po matke. Sedela som na posteli, keď zapálil lampu. Nemalo zmysel predstierať, že spím.

„Je po zákaze vychádzania, okolo prešli už tri hliadky. Robila som si starosti.“

„Laia, viem sa vyhýbať vojakom. Mám v tom prax.“ Položil si bradu na moju posteľ a usmial sa. Ľúbezným, pokriveným matkiným úsmevom. Dôverne som poznala tento pohľad – venoval mi ho, keď som sa zobudila zo zlého sna alebo keď nám došlo obilie. Hovoril ním, Všetko bude v poriadku.

Vzal do ruky knihu, čo som mala na posteli. „Nočné zhromaždenie,“ prečítal titul. „Strašidelné. O čom to je?“

„Práve som ju začala čítať. Je o džinoch...“ Zmĺkla som. Bolo to chytré. Veľmi chytré. Príbehy počúval rovnako rád, ako som ich ja rozprávala. „Zabudni na to. Kde si bol? Starký mal dopoludnia dvanásť pacientov.“

A zaskočila som aj za teba, pretože sám toho veľa nenarobí. Vďaka tebe musela starká plniť lekváre pre kupca sama. Ibaže to nestihla. Teraz nám kupec nezaplatí a v zime budeme hladovať. Nebesá, prečo ti na tom nezáleží?

Všetko som si to odriekala v hlave. Darinovi sa medzitým vytratil úsmev z tváre.

„Nemám vlohy na liečenie,“ utrúsil. „Starký to vie.“

Chcela som ustúpiť, no spomenula som si na starkého ovisnuté plecia dopoludnia. Pomyslela som na skicár.

„Starkí od teba závisia. Aspoň sa s nimi rozprávaj. Je to už niekoľko mesiacov.“

Čakala som, že mi povie, že nič nechápem. Že ho mám nechať tak. No iba pokrútil hlavou, zvalil sa na posteľ a zatvoril oči, akoby mu nestálo za to obťažovať sa odpoveďou.

„Videla som tvoje náčrty.“ Slová mi náhlivo vyleteli z úst a Darin v okamihu vyskočil s kamennou tvárou. „Nešpehovala som,“ dodala som. „Vypadol ti jeden list. Našla som ho, keď som ráno menila trstinu.“

„Povedala si o tom starkým? Videli ho?“

„Nie, ale...“

„Laia, počúvaj.“ Dopekla, nechcela som to počuť. Netúžila som počúvať jeho výčitky. „To, čo si videla, je nebezpečné,“ vyhlásil. „Nesmieš o tom nikomu povedať. Nikdy. Riziku by nebol vystavený iba môj život. Sú aj iní...“

„Darin, pracuješ pre ríšu? Pre vojakov?“

Mlčal. Myslela som si, že mu vidím odpoveď v očiach, a bolo mi zle. Vari môj brat zradil vlastných ľudí? Podporoval ríšu?

Keby hromadil obilie alebo učil deti čítať, pochopila by som to. Bola by som naňho hrdá, že robí to, na čo som nemala odvahu. Ríša za také „zločiny“ robila razie, zatvárala do väzenia a vraždila, no naučiť šesťročné dievča čítať nebolo zlé – určite nie z pohľadu ľudí ako ja, učencov.

To, čo robil Darin, však bolo choré. Bola to zrada.

„Ríša zabila našich rodičov,“ šepla som. „Našu sestru.“

Chcela som naňho nakričať, no prehltla som slová. Vojaci si podrobili krajinu učencov pred päťsto rokmi, a odvtedy nerobili nič iné, iba nás utláčali a zotročovali. Ríša učencov bola kedysi domovom najlepších univerzít a knižníc na svete. Teraz väčšina ľudí nevedela rozoznať školu od zbrojnice.

„Darin, ako len môžeš byť na strane vojakov?“

„Laia, nie je to tak, ako si myslíš. Všetko ti vysvetlím, ale...“

Znenazdajky sa zarazil, kývnutím ruky ma umlčal, keď som išla žiadať o sľúbené vysvetlenie. Natrčil hlavu k oknu.

Cez tenké steny som počula starkého chrápanie, starká sa hniezdila v spánku, kdesi zahrkútal divý holub. Všetko to boli známe, domácke zvuky.

Darin počul niečo iné. Z tváre sa mu vytratila krv, v očiach sa mu zablysol strach. „Laia,“ zvolal. „Razia.“

„Ak však pracuješ pre ríšu...“ Prečo potom robia u nás vojaci raziu?

„Nepracujem pre nich.“ Hovoril pokojne. Pokojnejšie ako som sa ja cítila. „Schovaj skicár. Chcú ho. Prišli si poň.“

Vzápätí vybehol cez dvere, zostala som sama. Bosými nohami som pohybovala, akoby som ich mala zo studenej melasy, rukami ako z dreva. Poponáhľaj sa, Laia!

Ríša robila razie zvyčajne za bieleho dňa. Vojaci chceli, aby sa matky a deti z radov učencov prizerali. Chceli, aby otcovia a bratia videli zotročené rodiny iných mužov. Nech boli razie akokoľvek zlé, tie nočné boli horšie. Ríša ich robila vtedy, keď si neželala svedkov.

Váhala som, či to je skutočnosť. Či nejde iba o zlý sen. Laia, je to naozaj tak. Pohni si.

Skicár som hodila cez okno do živého plota. Bola to chabá skrýša, no nemala som čas. Do izby dokrivkala starká. Ruky, ktoré mala také pevné pri miešaní lekváru v kotle či pri zapletaní mojich vlasov, sa jej triasli, ako keď vták horúčkovito trepoce krídlami, tak zúfalo chcela, aby som sa hýbala rýchlejšie.

Zatiahla ma do chodby. Pri zadných dverách stál Darin so starkým. Starý otec mal biele vlasy strapaté ako kopa sena, šaty pokrčené, no v hlbokých vráskach na tvári nebolo ani stopy po spánku. Čosi zašepkal bratovi a podal mu najväčší starkej kuchynský nôž. Netušila som, načo sa obťažuje. Na serrskej oceli vojenského meča by sa nôž akurát tak zlomil.

„Spolu s Darinom odídete cez zadný dvor,“ oznámila starká a pohľadom skákala z okna na okno. „Ešte neobkľúčili dom.“

Nie. Nie. Nie. „Starká,“ vydýchla som jej meno. Potkla som sa, keď ma postrčila k starkému.

„Ukryte sa na východnom konci štvrte...“ Vetu nedopovedala, oči upierala na predné okno. Cez dotrhaný záves som zazrela záblesk tváre z tekutého striebra. Zovrelo mi žalúdok.

„Maska,“ vyhŕkla starká. „Priviedli si masku. Choď, Laia. Skôr než sa dostane dnu.“

„A čo ty? Čo starký?“

„Zdržíme ich.“ Starý otec ma šetrne vystrčil z dverí. „Stráž si svoje tajomstvá, miláčik. Počúvaj Darina. Postará sa o teba. Choď.“

Darin vrhol na mňa štíhly tieň, chytil ma za ruku a zatvoril za nami dvere. Prikrčil sa, aby splynul s teplou nocou a ticho sa vydal po nespevnenom piesku na zadnom dvore so sebadôverou, ktorú by som bola rada mala aj ja. Hoci som mala sedemnásť rokov a bola som dosť stará na to, aby som ovládala svoj strach, stisla som mu ruku, akoby to bol jediný pevný bod na svete.

Ja pre nich nepracujem, povedal Darin. Pre koho potom pracuje?

Nejakým spôsobom sa dostal do blízkosti serrských vyhní a dokázal podrobne zakresliť proces výroby najcennejšej ríšskej komodity: nerozbitného zahnutého meča, ktorým sa dali naraz preseknúť traja muži.

Pred päťsto rokmi učenci podľahli invázii vojakov, pretože naše čepele sa lámali na ich kvalitnejšej oceli. Odvtedy sme sa nedozvedeli nič o ich umení výroby ocele. Vojaci si strážili svoje tajomstvá rovnako, ako si žgrloš stráži zlato. Každý, koho prichytili v blízkosti mestských vyhní bez dobrého dôvodu – učenca či vojaka, riskoval popravu.

Ak Darin nebol na strane ríše, ako sa dostal do blízkosti vyhní? Ako sa vojaci dozvedeli o jeho skicári?

Z opačnej strany domu sa ozvalo búchanie päste na predné dvere. Bolo počuť šuchot čižiem, štrnganie ocele. Prudko som sa obzrela s očakávaním, že uvidím striebornú zbroj a červené kapucne ríšskych legionárov, no na zadnom dvore sa nič nehýbalo. Ani svieži nočný vzduch nezabránil, aby mi po krku nestekal pot. Z diaľky som začula dunenie bubnov v Černomúre, čo bola škola a výcvikové stredisko masiek. Ten zvuk vyostril môj strach na tvrdý hrot, ktorý ma bodal kdesi v strede. Ríša nevysiela tých netvorov so striebornými tvárami na hocijaké razie.