Ak bez niečoho nemôžete žiť, tak neprežijete.

 

Tridsaťsedemročná Američanka Anna Benzová žije s manželom, švajčiarskym bankárom Brunom, a tromi malými deťmi na predmestí Zürichu, akoby vystrihnutom z úhľadných reklamných pohľadníc. 
Vedie pohodlný, materiálne komfortný život hausfrau, domácej panej, ale jej vnútorný svet sa rúca. Cíti hlbokú osamotenosť a čoraz väčšiu neschopnosť nadviazať kontakt s emocionálne nedostupným manželom Brunom, ba dokonca aj s vlastnými myšlienkami a pocitmi.

A tak sa rozhodne prebrať k životu novými zážitkami: jungovskou psychoanalýzou pod vedením doktorky Messerliovej, hodinami nemčiny v jazykovej škole a kopou sexuálnych aférok, ktoré prežíva s takou ľahkosťou, až tým prekvapuje aj sama seba.

 

Napokon sa od svojich sexuálnych afér stane závislou, a keď ich chce skončiť, zistí, že to nie je také jednoduché. Napätie sa stupňuje a všetky klamstvá sa Anne začnú vymykať spod kontroly. Prekročila hranice morálky a zisťuje, že sa dala vtiahnuť až tam, odkiaľ niet cesty späť.

 

Hausfrau je brilantne napísaný príbeh, ktorý obnažuje komplikovaný ženský svet. Zachytáva napohľad ideálny život, ktorý sa však vo vnútri rozpadáva na tisícky kúskov. Samota, odcudzenie, vnútorné trápenia a pochybnosti. 

 

Láska je oheň, o ktorom však nikdy vopred nevieš povedať, 
či ti preteplí domov, alebo zapáli strechu nad hlavou.

Joan Crawfordová

 

Autorka Jill Alexander Essbaumová napísala niekoľkých básnických zbierok, medzi inými Harlot(Pobehlica), Necropolis (Nekropola) a The Devastation (Skaza). Jej diela sa dvakrát ocitli v súbornom vydaní najlepších amerických básní The Best American Poetry aj v antológii najlepších erotických básní od roku 1800 po súčasnosť The best American Erotic Poems: From 1800 to the Present. 

 

 

Začítajte sa do novinky Hausfrau:

 

September

1.

 

Anna bola dobrá manželka. Väčšinou.

Bolo popoludnie a vlak, ktorým cestovala, sa najskôr vyrútil do zákruty a potom spomalil a zamieril na Bahnof Dietlikon presne štyri minúty po pol, tak ako vždy. To nie sú iba slová do vetra, že švajčiarske vlaky jazdia načas, ale holý fakt. Trasa vlaku S8 sa začína vo Pfäfikone, v dedine vzdialenej tridsať kilometrov, potom sa štverá popri Oberlande cez Horgen na južnom brehu Zürišského jazera, cez Thalwil a Kilchberg. Drobné mestečká, v ktorých ľudia žijú svoje drobné životy. Kým vlak dôjde z Pfäfikonu do Dietlikonu, do mestečka, v ktorom Anna viedla svoj nepatrný život, zastaví trinásť ráz. A tak prostý fakt vlakového cestovného poriadku ovplyvňoval Annine denné plány. Dietlikonský autobus nechodil do mesta a taxíky boli drahé a nepraktické. Rodina Benzovcov mala auto, ale Anna nešoférovala. Nemala vodičský preukaz.

Annin svet preto prísne vymedzovali príchody a odchody lokomotív, ochota Anninho manžela Bruna a Brunovej matky odviezť ju na miesta, kam sa nemohla dostať autobusom, a sila nôh i vzdialenosť, na ktorú ju dokázali odniesť, čo bývalo zriedkakedy tak ďaleko ako by chcela.

Ale švajčiarske vlaky naozaj jazdia načas a Anna to zvládala s minimálnymi ťažkosťami. Okrem toho mala rada cestu vlakom, v kolísavom hojdaní zo strany na stranu, kým sa šinul vpred, nachádzala útechu.

Ďalšia emigrantka Edith Hammerová raz Anne povedala, že švajčiarske vlaky meškajú iba z jediného dôvodu.

„Vtedy, keď im ktosi skočí pod kolesá.“

 

*

 

Doktorka Messerliová sa Anny pýtala, či niekedy uvažovala o samovražde alebo sa o ňu pokúsila. „Áno,“ pripustila Anna v odpovedi na prvú otázku. A na druhú zareagovala: „Čo podľa vás presne znamená pokúsiť sa?

Doktorka Messerliová bola drobná blondínka v staršom strednom veku, ktorý sa však nedal presnejšie určiť. Klientov prijímala v ambulancii na Frankengasse, na ulici vydláždenej kockami s riedkou premávkou západne od zürišskej galérie. Psychiatriu vyštudovala v Amerike, ale psychoanalytický výcvik absolvovala na Jungovom inštitúte v Küsnachte ani nie sedem kilometrov od Zürichu. Hoci doktorka Messerliová bola rodená Švajčiarka, hovorila bezchybnou angličtinou, i keď so silným prízvukom. „W“ vyslovovala dôsledne ako „V“ a samohlásky zneli v jej podaní otvorene a pretiahnuto ako parabolický oblúk: Vhat dooo yooo sink, Anna? Čo siii myslíííte, Anna? spytovala sa jej často (a zvyčajne vtedy, keď bolo najmenej pravdepodobné, že jej Anna úprimne odpovie).

Istá televízna reklama propagovala známu jazykovú školu. Veliaci dôstojník v nej uvádza nováčika, námorného radistu na jeho stanovište. Len čo nováčik nastúpi do služby rozdrnčí sa prijímač a v reproduktore sa škrípavo ozve výrazným americkým prízvukom: „Mayday! Mayday! Can you hear us? We are sinking! We are sinking! (Mayday! Mayday! Počujete nás? Potápame sa! Potápame sa! Pozn. prekl.)“ Radista chvíľu mlčí a potom sa skloní k vysielaču a zdvorilo odpovie: „Dis is dee Germ-ahn Coast Guard. (Tu je nemecká pobrežná hliadka. Pozn. prekl.)“ A pokračuje: „Vhat are you sinking about? (Narážka na nesprávnu výslovnosť anglického slova think a tým aj zámenu významov slov sink – potápať sa a think – myslieť si, rozmýšľať.“

Anna zakaždým lenivo mykla plecami a vyslovila jedinú vetu, ktorá jej zrejme stála za zmienku: „Neviem.“

Ibaže Anna takmer vždy vedela.