Harry Bosch už nepracuje pre políciu. 
Odišiel dobrovoľne, keďže jeho šéf proti nemu rozbehol disciplinárny súd. Harryho obhajca je jeho nevlastný brat Mickey Haller. 

 

Nová detektívka Druhá strana sa začína procesom, v ktorom Mick podrobuje krížovému výsluchu policajta a šikovne ho vženie do pasce. Na súde sedí v hľadisku aj Harry a pobavene sleduje svojho nevlastného brata.

 

Bosch si to užíval ako scénu z Advokáta zo zadného sedadla. Haller s precíznosťou ostrieľaného profesionála dostal do záznamu všetky podrobnosti zo zatknutia, vrátil sa k Achillovej päte obžaloby a chystal sa ju naplno využiť. Teraz už Harry vedel, prečo prokurátor celý čas zaryto mlčí...

 

 

Vidno, že Mickovi Hallerovi to páli, vyzná sa v advokátskej praxi...no má problém.
Zastupuje aj človeka, ktorý čelí zdanlivo nepriestrelnému obvineniu z brutálnej vraždy. Je presvedčený, že jeho klient je nevinný...ale nemá na jeho obhajobu ani mäkké f.

Mick sa rozhodne presvedčiť Harryho, aby mu s prípadom pomohol. „Ak niečo nespravím, pôjde do basy za vraždu. Chcem ťa zamestnať, aby si mi na tom zapracoval,“ vyrukoval Mick s požiadavkou.

 

Harrymu sa to však nepáči. Čaká ho neľahké rozhodnutie: prejde na druhú stranu k obhajobe a pridá sa k ľuďom, proti ktorým celý život tvrdo bojoval? Doteraz bol na strane polície, mal policajný preukaz a snažil sa dostať za mreže tých, ktorých Mick obhajuje. A teraz by mal prejsť na druhú stranu?

 

Michael Connely vyštudoval žurnalistiku a tvorivé písanie. Od roku 1980 pracoval ako novinár, v roku 1992 debutoval románom Temná ozvena, prvým z románového cyklu s detektívom Harrym Boschom. Za knihu získal cenu Edgar Award za najlepší kriminálny debut. „Connelly je jeden z najlepších autorov na trhu,“ napísal o ňom Associated Press.

 

Začítajte sa do novinky Druhá strana:

Bol piatok ráno a všetci, čo majú trocha filipa, už odišli na víkend.

Cesta do centra preto išla ľahko a hladko, takže Bosch dorazil na súd skôr ako plánoval. Nechcelo sa mu vyčkávať Mickeyho Hallera na schodoch, kde sa mali stretnúť, a tak sa rozhodol nájsť ho v masívnej budove zaberajúcej pol ulice do výšky devätnásteho podlažia. Pátranie po nevlastnom bratovi nebolo ani zďaleka také problematické, ako by naznačovali jej rozmery. Keď prešiel detektorom kovu vo vstupnej hale – stále to bolo preňho niečo nové –, odviezol sa výťahom na štrnáste a začal prezerať pojednávacie miestnosti pekne zhora nadol. Trestné veci sa na tomto súde riešia na prvých štrnástich poschodiach. Vedel to, lebo ho sem za posledných tridsať rokov neraz povolali ako svedka obžaloby.

Hallera našiel v miestnosti číslo 120 na dvanástom poschodí. Bežalo v nej pojednávanie, no bez poroty. Haller mu vravel, že má akési podanie, ktoré do obeda vybaví, a potom sa môžu stretnúť. Posadil sa na lavicu vzadu v priestore pre verejnosť a sledoval, ako Haller predvoláva za svedka uniformovaného losangeleského policajta. Úvod Bosch nestihol, no aj tak si mohol vychutnať hlavnú časť Hallerovho výsluchu.

„Strážmajster Sanchez, rád by som, keby ste mi presne opísali kroky, ktoré vás jedenásteho decembra minulého roka viedli k zatknutiu pána Hennegana,“ začal Haller.

„Začnite tým, aká bola vaša pracovná náplň na daný deň.“

Sanchez akosi pridlho v duchu formuloval odpoveď na zdanlivo celkom rutinnú otázku. Harry si všimol, že má na rukáve tri pásiky, každý za päť rokov služby v policajnom zbore. Pätnásť rokov znamenalo mnoho skúseností, ktoré to možno vysvetľovali. Zrejme si pred Hallerom dával pozor na každé slovo a vedel, ako poskytovať odpovede, ktoré pomôžu skôr obžalobe ako zástupcovi obvineného.

„S partnerom sme mali na starosti bežnú hliadkovú činnosť v rámci okrsku,“ odvetil napokon. „V čase incidentu sme náhodou smerovali na západ po Florence Avenue.“

„Aj pán Hennegan sa viezol po Florence Avenue?“

„Áno.“

„Ktorým smerom?“

„Aj on šiel na západ. Jeho auto bolo rovno pred naším.“

„Dobre. Čo bolo ďalej?“

„Na križovatke s Normandie naskočila červená. Pán Hennegan zastal a my sme zastavili za ním. Potom zapol smerovku a odbočil doprava na Normandie.“

„Dopustil sa porušenia dopravných predpisov, keď odbočil doprava na červenú?“

„Nie, nedopustil. Pred manévrom úplne zastavil vozidlo a odbočil, až keď nič nešlo.“

Haller prikývol a čosi si odfajkol v poznámkovom bloku.

Sedel vedľa klienta v modrom erárnom overale – jasný znak, že nejde o nijaký drobný priestupok. Zrejme ho súdili za drogy a Haller sa snažil vyradiť dôkazy z jeho auta tvrdením, že ho zastavili nelegálne.

Svedka vypočúval zo svojho miesta pri stole obhajoby. Keďže tam nebola porota, sudca nepožadoval formálny prístup, pri ktorom sa otázky kladú zásadne postojačky.

„Aj vy ste odbočili za autom pána Hennegana, správne?“ spýtal sa.

„Správne,“ odvetil Sanchez.

„V ktorom momente ste sa rozhodli zastaviť auto pána Hennegana?“

„Hneď po odbočení. Zapli sme majáky, nech zastane.“

„Čo bolo ďalej?“

„Len čo zastavil vozidlo, otvorili sa dvere na pravej strane a jeho spolujazdec ušiel.“

„Ušiel?“

„Áno, pán advokát.“

„Kam ušiel?“

„Je tam nákupné centrum a za ním ulička. Vbehol do nej východným smerom.“

„Prenasledovali ste ho vy alebo váš partner?“

„Ani jeden, pán advokát. Rozdeliť sa je proti predpisom a navyše nebezpečné. Partner vysielačkou zavolal pomoc a vzdušnú podporu. Nahlásil opis osoby, ktorá nám ušla.“

„Vzdušnú podporu?“

„Policajnú helikoptéru.“

„Jasné. Čo ste robili vy, pán Sanchez, kým váš partner toto všetko hlásil do vysielačky?“

„Vystúpil som z hliadkového auta a prešiel k dverám vodiča podozrivého vozidla. Kázal som mu vystrčiť ruky z okna, nech na ne vidím.“

„Vytasili ste zbraň?“

„Áno.“

„Čo nasledovalo?“

„Prikázal som vodičovi – pánu Henneganovi – vystúpiť z vozidla a ľahnúť si na zem. Keď poslúchol, nasadil som mu putá.“

„Oznámili ste mu, že je zatknutý?“

„V tom čase ešte nebol.“

„Ležal na zemi so spútanými rukami, ale vy tvrdíte, že nebol zatknutý?“

„Nevedeli sme, na čo sme tam narazili, a musel som myslieť na svoju aj partnerovu  bezpečnosť. Z auta ušiel spolujazdec, čo v nás vyvolalo podozrenie.“

„Takže to celé spustil muž, ktorý ušiel z auta.“

„Áno, pán advokát.“

Haller prehodil v bloku pár listov, na čosi sa pozrel a potom si čosi označil na obrazovke notebooku, ktorý mal otvorený na stole. Jeho klient mal sklonenú hlavu a zozadu to vyzeralo, že azda spí.

Sudca, ktorý sa tak rozvaľoval v kresle, že z neho Bosch videl iba vrch sivej hlavy, si odkašľal a vzpriamil sa, akoby sa chcel ukázať prítomným. Ceduľka na stole pred ním hrdo hlásala: Jeho ctihodnosť Steve Yerrid. Bosch ho nepoznal osobne ani po mene, to však nič neznamenalo, lebo v budove pracovalo vyše päťdesiat sudcov.

„Nič viac nemáte, pán Haller?“

„Ospravedlňujem sa, vaša ctihodnosť,“ odvetil Mickey.

„Len som si niečo kontroloval v poznámkach.“

„Tak pokračujte.“

„Áno, vaša ctihodnosť.“

Zjavne našiel, čo hľadal, a bol pripravený pokračovať. „Ako dlho ste nechali pána Hennegana spútaného na zemi, strážmajster Sanchez?“

„Skontroloval som vozidlo, a keď som mal istotu, že v ňom nie je nik ďalší, vrátil som sa k nemu. Prehmatal som ho, či nemá zbraň, pomohol som mu vstať a posadil som ho do hliadkového auta pre jeho aj našu bezpečnosť.“

„Prečo bola ohrozená jeho bezpečnosť?“

„Ako som vravel, nevedeli sme, na čo sme narazili. Jeden chlap utečie, druhý sa tvári nervózne. Je lepšie zabezpečiť osobu, kým nevieme, čo sa deje.“

„Kedy ste si všimli, že pán Hennegan sa tvári nervózne, ako hovoríte?“

„Hneď na samom začiatku. Už vo chvíli, keď som mu povedal, že má vystrčiť ruky z okna.“

„Keď ste mu vydali tento rozkaz, mierili ste naňho zbraňou, nie?“

„Áno.“

„Dobre. Takže ste mali pána Hennegana na zadnom sedadle služobného auta. Spýtali ste sa ho, či môžete urobiť prehliadku jeho vozidla?“

„Spýtal, a on povedal, že nie.“

„Čo ste spravili, keď ste počuli túto odpoveď?“

„Požiadal som vysielačkou o vyslanie protidrogového psa.“

„Čo presne robí protidrogový pes?“

„Je vycvičený na to, aby upozornil psovoda, keď zaňuchá drogy.“

„Dobre. Ako dlho trvalo, kým dostali toho psa na križovatku Florence a Normandie?“

„Asi hodinu. Musel prísť z akadémie, kde ho predvádzali v rámci výcviku.“

„Takže môj klient sedel hodinu zamknutý v aute, kým ste čakali na psa.“

„Je to tak.“

„Pre jeho aj vašu bezpečnosť.“

„Správne.“

„Koľkokrát ste sa za ten čas vrátili k jeho dverám, otvorili ich a znova sa ho spýtali, či mu môžete prehľadať auto?“

„Dva alebo tri razy.“

 „Ako znela jeho odpoveď?“

„Stále opakoval, že nie.“

„Našli ste vy alebo vaši kolegovia muža, ktorý ušiel z auta?“

„Pokiaľ viem, tak nie, ale prípad po udalostiach toho dňa prevzalo južné protidrogové oddelenie.“

„A čo sa dialo, keď ten pes konečne dorazil?“

„Psovod s ním obišiel vozidlo a pes označil kufor.“

„Ako sa ten pes volá?“

„Myslím, že Cosmo.“

„Aké vozidlo šoféroval pán Hennegan?“

„Starú Toyotu Camry.“

„A Cosmo vám naznačil, že v jej kufri sú drogy.“

„Áno, pán advokát.“

„A tak ste ho otvorili.“

„Nález špecializovaného psa pre nás predstavoval dôvodné podozrenie, na základe ktorého sme vykonali prehliadku.“

„Našli ste drogy, strážmajster Sanchez?“

„Našli sme vrecko s látkou, ktorá vyzerala ako pervitín v kryštalickej podobe, a ďalšie s peniazmi.“

„Koľko bolo toho pervitínu?“

„Ukázalo sa, že takmer presne dve kilá.“

„A peňazí?“

„Osemdesiatšesťtisíc dolárov.“

„V hotovosti?“

„Iba v hotovosti.“

„Potom ste pána Hennegana zatkli za prechovávanie omamných látok za účelom predaja, áno?“

„Áno. Po tomto náleze sme ho zatkli, prečítali mu ústavné práva a odviedli ho do cely predbežného zadržania.“

Haller prikývol a opäť sa pozrel do bloku. Bosch vedel, že musí mať ešte niečo. Vytiahol to, keď ho sudca opäť posúril.

„Pán strážmajster, vráťme sa k zastaveniu vozidla. Vypovedali ste, že pán Hennegan odbočil na červenú doprava, ale neporušil dopravné predpisy, lebo pritom zastal a uistil sa, že ten manéver je bezpečný, presne ako sa má. Pochopil som to správne?“

„Áno. Správne.“

 „Takže ste neboli svedkom žiadneho porušenia zákona, pravda?“

„Pravda.“

„Ale ak dodržiaval pravidlá cestnej premávky, z akého dôvodu ste zapli maják a prinútili ho zastať?“

Sanchez sa letmo obzrel po prokurátorovi, ktorý sedel pri druhom stole oproti Hallerovi. Ten zatiaľ nič nepovedal, no Bosch videl, že si pri jeho výpovedi robí poznámky.

Ten pohľad Harrymu prezradil, že práve v tomto Haller objavil slabinu obžaloby.

„Vaša ctihodnosť, mohli by ste požiadať svedka, aby odpovedal na otázku a nehľadal odpoveď u prokurátora?“

Sudca Yerrid sa opäť vzpriamil a prikázal Sanchezovi odpovedať. Sanchez požiadal o zopakovanie otázky. Haller mu vyhovel.

„Bolo pred Vianocami,“ odvetil policajt. „V takom čase vždy dávame morčacie kupóny. Zastavil som to auto, aby som ich dal aj jeho posádke.“

„Morčacie kupóny?“ spýtal sa Haller. „Čo to má byť?“