Kniha Cesta predstavuje nový zaujímavý pohľad na starú čínsku filozofiu. Svojim spracovaním zameraným na využitie myšlienok tradičných čínskych filozofov v dnešnej dobe sa nám doslova dostáva pod kožu.

 

Na stránkach knižky pred nami ožívajú rozličné pohľady na svet a tým aj naše súčasné vnímanie sveta dostáva nový rozmer. Stáva sa jedným z mnohých pohľadov a postupne zisťujeme, ako ho môžeme zmeniť, pretvoriť, kultivovať či vylepšiť.

 

Nie však v abstraktnej rovine, ale v úplne konkrétnych situáciách nášho všedného života v okruhu našich blízkych a ľudí, s ktorými sa stretávame. A je len na každom z nás, ako a či tieto myšlienky prijme, nechá ich pozmeniť svoje vnímanie reality a prejde tak transformáciou svojej osobnosti.

 

Dlho sme na čínske myšlienky hľadeli zo zlého uhla pohľadu, s tendenciou vnímať ich ako neoddeliteľnú súčasť „tradičného sveta“ a preto sme ich považovali za irelevantné pre naše súčasné životy. Ale ich myšlienky o tom, ako ľudia pristupujú k svetu – ako sa správajú k ostatným, ako sa rozhodujú, vyrovnávajú sa s pozitívnymi i negatívnymi životnými skúsenosťami, pokúšajú sa ovplyvňovať druhých ľudí, vedú svoje životy – sú rovnako relevantné dnes, tak isto, ako boli pred dvetisíc rokmi. V skutočnosti sú omnoho relevantnejšie ako kedykoľvek predtým.

 

Konfuciov výrok v úvode knižky Cesta vraví: Nie cesta rozširuje ľudí, to ľudia rozširujú cestu. A presne tak to je s čítaním tejto knihy.

 

Konfucius. Mencius. Lao-c’. Čuang-c’. Sun-c’. Niektorí z týchto mysliteľov vám môžu byť známi, o ostatných ste pravdepodobne nikdy nepočuli. Jeden z nich bol pôvodne byrokratom, z ktorého sa stal učiteľ, čo strávil svoj život vyučovaním úzkeho okruhu učeníkov. Druhý prechádzal z regiónu do regiónu a poskytoval rady lokálnym vládcom. A ďalší bol neskôr považovaný za boha. Ich životy a spisy sa nám dnes zdajú tajomné, veľmi vzdialené od našich moderných životov.


Napokon, čo nás môžu naučiť čínski filozofi, ktorí žili pred dvetisíc rokmi, o umení žiť? Pravdepodobne o nich zmýšľate, ak vôbec, ako o vyrovnaných múdrych mužoch, čo prednášali všedné frázy o harmónii a prírode. Pričom v súčasnosti vedieme dynamické, slobodné, moderné životy. Naše hodnoty, konvencie, technológie a kultúrne predpoklady sú úplne odlišné, ako boli tie ich.

 

 

Mýtus: Žijeme v slobodnej dobe,ktorá nemá obdoby

 

Väčšina z nás sa považuje za slobodných takým spôsobom, aký naši predkovia nepoznali. Po tom, čo sme sa my na západe v devätnástom storočí odpojili od tradičného sveta, sme konečne získali schopnosť rozhodovať sa o tom, ako organizovať svet. Strávili sme dve storočia zápasením s rozličnými ideológiami: socializmom, fašizmom, komunizmom a demokratickým kapitalizmom. A zrazu, keď boli všetky tieto idey – okrem jednej z nich – diskreditované, dorazili sme na „koniec histórie“. Zdalo sa, že pádom berlínskeho múru v roku 1989 vyhral neoliberalizmus ako jediná správna cesta organizovania sveta – tá, čo najlepšie umožňuje ľuďom prekvitať a prosperovať. Ale čo potom robíme vo vyspelom svete s rozmáhajúcim sa nešťastím, narcizmom a úzkosťou? Vravia nám, že usilovná práca vedie k úspechu a napriek tomu priepasť medzi bohatými a chudobnými sa dramaticky prehĺbila a sociálna mobilita klesá. V našich životoch sa nachádzajú všemožné druhy fascinujúcich a obdivuhodných zariadení, dosiahli sme nebývalé pokroky v medicíne a aj tak čelíme kríze v životnom prostredí a v humánnosti na desivej úrovni. Je to len niekoľko desaťročí a náš veľký optimizmus sa stratil. Už sa necítime tak sebaisto, ako keď sme vytvárali svojmu svetu štruktúru. Tak koľko sme teda objavili? Budú historici hľadieť na túto éru ako na dobu prosperity, rovnosti a šťastia? Alebo namiesto toho označia rané 21. storočie za vek samoľúbosti; za dobu, v ktorej boli ľudia nešťastní a nenaplnení, keď sa prizerali vzrastajúcim krízam, ale nezasiahli, pretože mali pocit, že neexistujú žiadne uskutočniteľné alternatívy?