Tento príbeh o zabudnutom súperení Leonarda a Michelangela vás chytí za srdce a budete si ho vychutnávať po poslednú stranu. Dvaja renesanční géniovia, ktorých aj dnes, po vyše päťsto rokoch, obdivuje celý svet. Florencia bola v roku 1501 nádherným a prosperujúcim mestom. A vtedy sa na pár rokov skrížili osudy dvoch velikánov renesančného umenia, čo bolo východiskovým bodom pre úžasný príbeh Olej a mramor Stephanie Storeyovej.

Leonardo da Vinci bol vtedy očarujúcim päťdesiatnikom na vrchole slávy. Prichádza do Florencie tak trochu z osobných dôvodov po dvadsiatich rokoch strávených v Miláne, kde so slávou verejnosti predstavil svoju Poslednú večeru.

Michelangelo je zasa mladý a temperamentný sochár, vtedy takmer neznámy. Zúfalo sa snaží presadiť sa  a urobiť si vo svete umenia meno. Vracia sa vracia do rodnej Florencie z Ríma, kde sa naplnili jeho sny, keď mu v Chráme sv. Petra odhalili sochu Pieta. Tá očarila aj samotného pápeža.

 

Po čase sa im vo Florencii naskytne príležitosť získať zákazku na spracovanie mramorového monolitu, po čom túžia obaja. Leonardo je presvedčený, že má kameň istý, ale predstavitelia mesta napokon uprednostnia temperamentného Michelangela. 
Len ťažko nesie svoju porážku a začne verejne spochybňovať návrhy svojho rivala. Ani tak však nie je šťastný ani spokojný, nič sa mu nedarí, jeho mechanické stroje nefungujú, je posadnutý nenaplnenou túžbou po lietaní, dokonca takmer zahynie v boji.

Lenže aj Michelangelo je v koncoch, zúfalo stojí pred kusom neforemného mramoru a nevie, ako začať. Až k nemu kameň prehovorí, a on začne zúrivo tesať...

Náhoda zasiahne aj do Leonardovho života – na trhu uvidí krásnu ženu a pristúpi na žiadosť pána Gioconda, že preňho namaľuje jej portrét. Volala sa Lisa.

 

Dávid a Mona Lisa, dnes tieto diela obdivuje celý svet, ale len málokto vie, ako ťažko sa rodili, ba ani to, že boli príčinou rivality dvoch renesančných géniov – Leonarda da Vinci a Michelangela Buonarrotiho. Práve o tom je fascinujúci príbeh Olej a mramor. Autorka ho podáva mimoriadne empaticky, citlivo a majstrovsky sa dostala do mysle i duše oboch géniov. A čo je dôležitejšie, dokázala to dať na papier a sprostredkovať čitateľovi.

 

Mecenáši neraz Leonardovi vraveli, že keď rozpráva, nevedia vždy rozlíšiť, či žartuje alebo nie, preto výrazne vážnejším hlasom dodal: „Naozaj je to tak.“

S jednou malou výnimkou.

Pozrel na vtáčika z drahokamov, ktorý sa mu ligotal na prste ľavej, jeho dominantnej ruky. Bohabojní Taliani pokladali ľavákov za omyl prírody. Pravá strana bola Božia. Ľavá patrila hriechu. Väčšina rodičov nútila svoje ľavoruké deti preučiť sa na pravú, aby ich nasmerovali na správnu cestu. Leonardov otec splodil so zákonnou manželkou dvanásť zákonných detí a všetky písali pravou. Iba pre nemanželského Leonarda, plod mladíckej nerozvážnosti, ktorej sa dopustil s podradnou slúžkou z Konštantínopola, bola dosť dobrá aj zlopovestná ľavačka.

Na Poslednej večeri, dve miesta napravo od Ježiša, sa ľavou rukou načahuje za chlebom počerná postava v zelenej halene. Aj Judáš bol ľavák.