Cestovateľ je dobrodružný fantasy príbeh, v ktorom sa hlavná hrdinka, husľová virtuózka Etta Spencer, náhle a prekvapivo ocitá v neznámom svete, míle a storočia od svojho domova. Po tom, čo ju cudzie dievča sotí cez priechod v čase, Etta zisťuje, že patrí do známej rodiny, ktorá má dar cestovať časom. Ocitá sa na lodi uprostred mora a netuší, čo ju čaká. 

Nicholas Carter žije spokojným životom na mori. Keď sa však na jeho lodi objaví mladá cestovateľka, začína sa jeho životom znova prepletať tieň minulosti, ktorej sa doteraz snažil uniknúť.

 

V tom istom čase jeho rodina Ironwoodových pátra po ukradnutom predmete neopísateľnej hodnoty, ktorý dokáže nájsť a priniesť späť jedine Etta. A tak sa odvážna husľová virtuózka a Nicholas vydávajú na nebezpečnú cestu naprieč storočiami a kontinentmi, aby našli a zničili to, čo má moc navždy zmeniť časovú os a pozmeniť životy všetkých ľudí naprieč storočiami.

 

Vzrušujúci román Cestovateľ o cestovaní časom si získal čitateľov po celom svete a okamžite sa stal New York Times bestsellerom.

Začítajte sa do novinky Cestovateľ:

Bhután 1910

Zatiaľ čo stúpali a vzďaľovali sa od kľukatých ciest vinúcich sa k neďalekým dedinkám, svet sa pred ním otváral vo svojej najrýdzejšej forme: tichý, starobylý, tajomný.
Smrteľný.
Nicholas strávil väčšiu časť svojho života na mori, alebo dosť blízko, aby nasiakol jeho slaným rybacím zápachom, teda ak bol dobrý vietor. Dokonca aj teraz, keď sa blížili ku kláštoru, čakajúc, kedy sa vynorí spoza hustej pokrývky hmly a mrakov, sa mimovoľne odvracal od týčiacich sa vrcholkov Himalájí. Pohľadom márne pátral po nejasnej línii, v ktorej sa obloha stretávala s krivkou zvlnenej vody – hľadal niečo známe, o čo by sa oprel, kým sa jeho odvaha rozplynie spoločne s jeho sebavedomím.
Táto kľukatá cestička, tvorená občas schodmi, inokedy len ušliapanou hlinou, viedla spočiatku pomedzi borovice obrastené machom. Teraz však lemovala príkre, vertikálne útesy, do ktorých bol nejakým nevysvetliteľným spôsobom vytesaný kláštor Taktsang Palphug. V stromoch im nad hlavami povievali rady svetlých modlitebných vlajok a pri tomto pohľade sa jeho napätie v hrudi trochu uvoľňovalo. Hneď ako mu na ne prvý raz padol zrak, pripomenuli mu deň, keď ho kapitán Hall prvý raz priviedol do newyorského prístavu, ktorého nové fregaty boli vyzdobené vlajkami najrozmanitejšieho pôvodu a vzorov.
Znova sa zamrvil miernym, opatrným pohybom, ktorým chcel zmierniť pocit, že sa mu ramienka na ruksaku zarezávajú do pliec, bez toho, aby sa zrútil z otvorenej strany cestičky.
Liezol si po rahnách toľkokrát, že sa to ani nedá spočítať, a teraz sa bojíš výšok?
Rahná. Ruky ho svrbeli túžbou dotknúť sa ich, cítiť na tele vodnú spŕšku mora priviatu vetrom a pod nohami svoju loď raziacu si cestu vlnami. Nicholas sa snažil vystrieť chrbát, nasypať piesok na planúci hnev ozývajúci sa niekde v spodnej časti brucha predtým, ako sa bude môcť poriadne rozhorieť. V tomto čase už mal byť späť – mal byť s Hallom, s Chaseom, prevaľovať sa cez hrebeň každej vlny, na ktorú ich loď narazí. A nie tu v cudzej krajine – v dvadsiatom storočí, pre Kristove rany – s nekompetentným somárom, ktorý od Nicholasa žiadal, aby mu pomáhal so zapínaním jeho nového kabáta, viazaním šnúrok, omotaním šálu a nastavením jeho komickej ovisnutej čiapky do správnej polohy, napriek tomu, že sám mal dve ruky a vo svojej lebke pravdepodobne mozog.
Kožený vak zavesený na krku mu sťažka narážal na bok, zatiaľ čo Nicholas pokračoval vo výstupe na miesto, kde stál Julian s jednou nohou vyloženou na kameni – čo bola jeho obvyklá póza, keď si myslel, že ho obdivujú okolité dámy. Teraz však Nicholas skutočne nemal predstavu, na koho chce urobiť dojem… Žeby na tých zopár vtákov, ktoré počuli po ceste vlhkým lesom? Bol vždy taký – dramatický, márnivý, absolútne ľahkovážny – a Nicholas sa nechal tak zaslepiť túžbou objaviť takzvaného brata, nový život s prísľubmi komfortu, bohatstva a dobrodružstva, že to vedome ignoroval.
„Tak, poď sem, človeče, a pozri sa – toto je Tigrov Brloh, vieš? Dočerta s tou prekliatou hmlou…“
Nicholas v skutočnosti vedel, čo to je. Povedal si, že prečíta čo najviac o každom mieste, na ktoré ich starký poslal. Snažil sa objaviť najlepší spôsob, akým by toho večne ľahkovážneho a tvrdohlavého Juliana udržal nažive. Nicholas neustále bojoval s deficitom vedomostí a znalostí. Keď si uvedomil, že tá rodina mu nikdy nezabezpečí skutočné vzdelanie potrebné pre toto cestovanie, začal rozmýšľať nad tým, či je to naschvál, možno je to len ich spôsob, ako ho udržať v nízkom postavení. Tá myšlienka ho natoľko rozzúrila, že minul väčšinu svojich skromných príjmov na knihy o histórii.
„Bhutánsky guru budhizmu Padmasambhava sem – podľa legendy, samozrejme – priletel na chrbte tigrice,“ pokračoval Julian s úsmevom, ktorý ich už toľkokrát vytiahol z ťažkostí a malérov – tým istým úsmevom, ktorým kedysi obmäkčil Nicholasovo srdce a povahu a vďaka ktorému mu vždy odpustil. „Keď sa budeme vracať, mali by sme nakuknúť do niektorej z ich meditačných jaskýň. Možno by si sa mohol trochu zamyslieť. Pozri sa na ten výhľad a povedz mi, že ti cestovanie nebude chýbať. Ako inak by si sa mohol vo svojom maličkom živote dostať na toto miesto? Zabudni na ten bláznivý nápad, dobre?“
Namiesto toho, aby Nicholas vrazil päsťou do tej nafúkanej tváre, alebo poslal kovovú špičku krompáča, ktorý mal zavesený na chrbte, podobným smerom, znova presunul váhu ruksaka z jedného pleca na druhé a pokúšal sa ignorovať skutočnosť, že už znova sa necháva drviť pod váhou Juliana a jeho výstroja.
„Zdá sa, že prichádza búrka,“ povedal Nicholas hrdý na to, ako pevne znel jeho hlas aj napriek tomu, že cítil, ako sa v ňom opäť začína ozývať burácanie a syčanie prudkého hnevu. „Mali by sme spraviť ten výstup až zajtra.“
Julian zmietol z pleca svojho nepoškvrneného kabáta nejaký hmyz. „Nie. Musel som nechať svoju šelmu v tom ilegálnom podniku v Manhattane a chcem za ňou zaskočiť predtým, ako sa vrátim k starkému.“ Julian si vzdychol. „S prázdnymi rukami, už zase. Poslať nás na koniec sveta po niečo, čo pravdepodobne ani neexistuje. Klasika.“
Nicholas sledoval, ako si jeho nevlastný brat točí svojou vychádzkovou palicou, a zamyslel sa nad tým, čo si o nich mnísi asi pomyslia: vyparádený, červenovlasý princ v úplne novom horskom výstroji, strkajúci nos na ich posvätné miesta, hľadajúc stratený poklad, a mladík s tmavou pleťou, evidentne jeho sluha, vlečúci sa za ním ako uväznený tieň.
Takto to nemalo dopadnúť.
Prečo odišiel? Prečo podpísal ten kontrakt – ako mohol vôbec tej rodine veriť?
Takto som nemal skončiť.
„Vzchop sa, starec,“ povzbudil ho Julian a štuchol Nicholasa do pleca. „Nevrav mi, že si ešte stále napaprčený kvôli tomu kontraktu.“
Julian sa otočil dopredu a Nicholas mu civel na chrbát. Nechcel o tom hovoriť, nechcel ani myslieť na to, ako Julian vtedy len pokrčil plecami… Tuším si si mal prečítať podmienky trochu pozornejšie predtým, ako si to podpísal. Raz už unikol pred zotročením touto rodinou, no nakoniec sa im predsa len sám predal späť do otroctva. Ale starký hovoril o zázračných veciach – o mágii, cestovaní, peniazoch presahujúcich najdivokejšie sny. V tom čase päť rokov plných dobrodružstva určite nevyzeralo ako osobná obeť.
Vo chvíli, keď si uvedomil, že bude len sluhom svojho nevlastného brata, ktorý by ho takto verejne nikdy, nikdy nenazval – ani za tisíc rokov –, Nicholas prehltol žlč, ktorá mu stúpala hore hrdlom a pokračoval s preväzovaním Julianovej kravaty tak, aby naplnil Julianove predstavy o vkuse. Odvtedy si nikdy neuvedomoval plynutie času tak intenzívne ako teraz. Každá uplynulá sekunda nahlodávala jeho odhodlanie a Nicholas sa bál toho, aká hrozná zúrivosť by z neho mohla vytrysknúť na povrch, keď sa nakoniec vytratí jeho obranný štít.
„Mali by sme sa zvrtnúť a založiť tábor,“ navrhol Nicholas nakoniec a vyhýbal sa pritom Julianovmu odhadujúcemu pohľadu. „Zajtra budeme pokračovať.“
Julian vystrúhal posmešný úškľabok. „Bojíš sa, že na teba trochu spŕchne, čo? Nebuď taká padavka, Nick. Ten výstup bude bleskovka.“
Nebol to samotný výstup, ktorého sa obával. Už teraz v pľúcach cítil, že vzduch redne. Uvedomil si, že jeho bolesť hlavy nesúvisí ani tak s Julianovým neustálym bľabotaním, ale skôr s tým, ako nebezpečne blízko vystúpili k nebesiam. Mal pocit, akoby sa mu kolená premenili na piesok a v rukách už nemal žiaden cit.
Mohol by som ho tu nechať. Utiecť.
Ale kam by mohol ísť, kde by ho nenašli? Nie späť k Hallovi, do svojej vlastnej prirodzenej doby. Dokonca nemohol ani hľadať svoju matku.
Nicholas vrhol pohľad na oceľovosivé mraky prevaľujúce sa cez horský hrebeň, preťaté jasnou líniou dlhých, rozoklaných vrcholkov Himalájí. Na lodi by použil oceán a samotné plavidlo na určenie intenzity blížiacej sa búrky a vedel by tak sformovať plán, ako ju bezpečne prekonať. Tu však nebol ani oceán, ani loď, len mierne varovné svrbenie na šiji, keď zadunel vzdialený hrom a jeho ozvena sa odrážala pomedzi prázdne hory.
„Tentoraz by starký mal mať radšej pravdu,“ povedal Julian a znova vykročil po cestičke. Z miesta, kde Nicholas stál, vyzerala ako nekonečný pás schodov vytesaných do rozoklaného, kamenistého úbočia útesu, stúpajúcich a klesajúcich podľa prirodzeného tvaru danej krajiny. „Už ma tá jeho hra unavuje – tá prekliata vec sa stratila. Aj on niekedy musí prehrať.“
On vždy vyhrá, pomyslel si Nicholas a ruky spustené vedľa tela sa mu mimovoľne zovreli do pästí. Nikdy sa neoslobodím od nikoho z nich.
„Tak dobre, poďme, Nick. Máme pred sebou ešte nejakú cestu!“ zavolal naňho Julian cez plece. „A som taký hladný, že by som zjedol aj koňa.“
Do tváre mu narazila prvá poriadna spŕška dažďa, skĺzla mu po líci a odkvapkávala na zem z brady. Bol to zvláštny, rozochvený moment. Nicholas sa v tej chvíli cítil ako chytené zviera – začal pohľadom pátrať okolo seba, hľadajúc dočasný prístrešok, ktorý vedel, že Julian bude požadovať, pretože si nebude chcieť zamočiť topánky.
Okrem chotenov – nízkych bielych budov, ktoré zastrešovali prepracované, jasnými farbami ozdobené modlitebné mlynčeky – sa tu občas vyskytovali malé zakryté skalné výčnelky, kam trúchliaci umiestnili kužeľovité relikviáre s popolom.
„Tam!“ zvolal Julian prenikavým, ale nadšeným hlasom, a prstom bodal do vzduchu. Hmla zakrývajúca kláštor sa rozptýlila, akoby ju dážď stiahol k zemi. Vyzerala ako zahmlený odraz na hladine jazera tisíce stôp nad úpätím strmého skalnatého útesu, do ktorého bola vytesaná. „Kde je fotoaparát? Vytiahni ho, dobre? Aj tak to tu nikto neuvidí…“
Blesk, ktorý explodoval niekde nad nimi, zaburácal medzi horami ako výstrel z kanóna. Nicholas pocítil, ako sa mu naplo celé telo, akoby sa chcelo stiahnuť do seba pred ohlušujúcim rachotom. Hrom ešte nedoznel, keď sa otvorili nebesá a z oblakov sa vylialo také množstvo dažďa, až ho svojou silou na chvíľu oslepilo. Nicholas poplašene zalapal po vzduchu, pretože dážď sa zmenil na neprerušovaný príval vody, prietrž mračien, akú zažil len raz na mori, keď sa jeho loď dostala na okraj hurikánu. Z útesov nad ním prúdili celé rieky dažďa, liali sa priamo cez neho s takou intenzitou, že ho takmer zvalili z nôh.
Julian…
Nicholas sa obrátil k okraju cestičky práve vo chvíli, keď naňho Julian niečo vykríkol, a videl, ako sa pod Julianovou ľavou nohou zosunula hlinitá pôda skalnej rímsy.
Keď Nicholas skočil a jeho telo letelo vzduchom k okraju cestičky, v hlave mu hučala jediná myšlienka: Nie takto.
„Nick! Nick!“ Julianovi sa podarilo zachytiť roztrieštených zvyškov rímsy. Jedna ruka sa mu už vyvliekala z premočenej rukavice, zatiaľ čo celá váha jeho tela visela nad nesmiernou plochou vzduchu, kameňa, hmly a stromov. Nicholas sa posledný meter, ktorý ho od Juliana oddeľoval, preplazil po bruchu, načahoval sa za ním stále ďalej a obsah ruksaku mu pri tom hrkotal a zarezával sa mu do chrbta…
Julianova tvár bola biela ako stena od strachu, ústa sa mu pohybovali, prosíkali: Pomoc, pomôž mi. Prečo by som mal? Táto família – vzala mu všetko – vzala mu jeho pravú rodinu, jeho slobodu, vlastnú hodnotu.
Myšlienka, že si niečo konečne vezme späť, ho až do samotného jadra naplnila chladným, trpkým uspokojením.
Lebo je to tvoj brat.
Nicholas zavrtel hlavou, pocítil, ako ho sila dažďa postupne vlečie k priepasti. „Načiahni sa! Podaj mi ruku, Julian!“
Na Julianovej blatom zamazanej tvári sa objavil výraz odhodlania. Voľnou rukou sa načiahol k Nicholasovi a snažil sa chytiť tú jeho. Rukou, ktorou sa držal skalnej rímsy, sa Julian vymrštil nahor, Nicholas sa vrhol vpred a zachytil jeho prsty…
Bremeno, ktoré držal, však zrazu zmizlo – Julianova ruka vykĺzla z rukavice a jeho tmavá silueta mlčky skĺzla dolu cez jemný závoj hmly, ktorý sa rozostúpil dosť na to, aby Nicholas na spodku rokliny zbadal záblesk svetla. Julianovo telo sa rozpadlo na trblietajúci sa prach.
Odniekiaľ z diaľky začul dunenie a rachot a uvedomil si, že cesta, po ktorej prišli, sa práve zrútila. V Nicholasových ušiach hučala krv sprevádzaná jeho vlastným nehlučným výkrikom. Nepotreboval sa pozrieť, pátrať v hmle a daždi, aby vedel, že samotný čas ukradol Julianovo zničené telo a premenil ho na obyčajnú spomienku.