Ohyb rieky kniha

Najnovší román Petra Holku Ohyb rieky zachytáva osudy troch generácií otcov a ich synov pochádzajúcich od Nitry od začiatku 20. storočia po súčasnosť.
 

Prvú časť tvorí rozprávanie starého otca. Napriek tomu, že spomína najmä na  pobyt v nacistickom Nemecku, kam ho zavliekli v roku 1944 na nútené práce, príbeh hýri vtipom a presvedčením, že aj v najťažších pomeroch môže vzklíčiť láska. Možno iba pudová, s potrebou zanechať na zemi svoje gény, ale vždy taká, čo pomáha prežiť aj tým najslabším. Starý otec rozpráva svoj príbeh už mŕtvy doma z rakvy, keď čaká na svoj pohreb.

Druhú časť tvorí rozprávanie jeho syna,  ktorý bilancuje svoj život s dôrazom na rodinné vzťahy a väzby i pracovné pôsobenie v minulom režime.

Tretiu časť rozpráva na dovolenke pri mori starnúci spisovateľ, vnuk starého otca, ktorý žije s mladučkou Zuzanou.

Román Petra Holku Ohyb rieky je síce napísaný s humorom, často s iróniou, ale autor s nesmiernou ľahkosťou píše aj o vážnych dejinných udalostiach. Nenudí, nemoralizuje, dáva čitateľovi možnosť samému posúdiť, čomu by ho história mala naučiť.
Kniha vznikla s podporou Literárneho fondu.

Ohyb, rieky, kniha

Peter Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie Riečok, neskôr vydal knihy ako Leto na furmanskom koni, Piráti z Marka Twaina, Normálny cvok, Smrť, na ktorú sa čakalo, Biele noci, čierne dni, Môj život s Demi Moore, Pokušenie, či Láska prebýva na Kilimandžáre.
Peter Holka je laureátom Ceny Vladimíra Mináča, Ceny Trojruža, dvojnásobným nositeľom Ceny VÚB za najlepšiu prozaickú knihu roka, dva razy mu udelili výročnú Cenu SSS, spisovateľ získal aj cenu Zlaté pero a ďalšie literárne ocenenia.

Začítajte sa do novinky Ohyb rieky:

Nadránom dvanásteho apríla roku dvetisícšestnásť sa mi prisnilo o podobných aj rozdielnych životných rolách otcov a synov. Konkrétne o mojom starom otcovi, o mojom otcovi a o mne. Všetci traja sme sa spolu zhovárali a porovnávali svoje príbehy, no, žiaľ, nespomínam si, čo presne sme si povedali. Otvorene sme si však prejavovali vzájomnú náklonnosť, spolupatričnosť a lásku, hoci sme si mohli aj kadečo vyčítať, no ani nám to nezišlo na um; v našich srdciach nebola ani kvapka výčitky a zloby, tobôž nenávisti. Po zobudení mi zostal veľmi silný a čistý emocionálny zážitok. Tak to už s niektorými snami býva.
Môj starý otec Štefan, ktorého všetci vnuci a vnučky volali dedinko, sa narodil dvadsiateho prvého marca tisícdeväťstodva v Kereškýni. Oženil sa s Júliou Kuklovou, mladšou o päť rokov, ktorá vo veku dvadsaťsedem rokov zomrela na zápal pľúc. Neskôr žil s Annou Michaličkovou, rodenou Takáčovou, vdovou po Ondrejovi Michaličkovi, a vychoval šesť detí. Celý život ťažko fyzicky pracoval. Mal role (funduš) za Dríkom smerom na Janíkovce a na Tobole. V posledných rokoch rozvážal s koňom zapriahnutým do doštenáka uhlie z uhoľných skladov po Nitre a okolitých dedinách. Od furmančenia mal tvrdé a čierne dlane. Bol tuhý fajčiar. Zomrel na rakovinu pľúc v septembri roku tisícdeväťstošesťdesiat, dožil sa päťdesiatosem rokov. Zomieral v strašných bolestiach. V roku tisícdeväťstoštyridsaťštyri ho odvliekli na nútené práce (totálne nasadenie) do nacistického Nemecka. Prežil bombardovanie Drážďan a po vojne sa cez Poľsko vrátil peši domov. Prišiel vychudnutý na kosť, no odhodlaný žiť.
Môj otec Ján sa narodil, keď mal jeho otec Štefan dvadsaťšesť a jeho matka Júlia o päť rokov menej. Ako dvadsaťjedenročný sa oženil s o tri roky mladšou Irenou Mitterovou, splodil a vychoval s ňou dve deti (syna Petra a o osem rokov dcéru Elenu), okrem nich mu rástla v rodnom Kereškýni aj nemanželská dcéra. Takmer celý život robil poštového úradníka. Začal pri priehradke či okienku na Priehrade mládeže a v Púchove, skončil ako riaditeľ okresnej správy spojov, pod ktorú v tom čase patrili všetky pošty a telekomunikácie na Kysuciach. Bol tuhý fajčiar. Cigarety zahodil štyri roky pred smrťou, lebo ho napálilo, že znova zdraželi; odvtedy cumľal tvrdé cukríky a prvý raz v živote začal priberať. Zomrel na rakovinu pľúc, žalúdka a zhubný nádor na mozgu. Lekári už nedokázali určiť, ktorý nádor bol primárny. Neprežíval také muky ako jeho otec, lebo nádor na mozgu mu údajne zlikvidoval centrum bolesti. Dožil sa sedemdesiat rokov, šesť mesiacov a šestnásť dní.
Štefanov vnuk a Jánov syn Peter sa prakticky celý život živí písaním. Od dvadsiatich piatich rokov pôsobí ako novinár, redaktor a spisovateľ. Doteraz mu vyšlo osemnásť prozaických kníh. Táto je devätnásta. Bol dva razy ženatý. S prvou ženou Violou žil trinásť rokov a majú spolu dcéry Petru a Paulu. S Magdalénou žil dvadsaťšesť rokov a majú syna Marka. Paula zahynula pri dopravnej nehode, keď jej do osemnástych narodenín chýbal mesiac a jedenásť dní. Okrem toho je autorom nemanželského syna, ktorého jakživ nevidel a ani po tom nikdy netúžil. Po šesťdesiatke opustil aj druhú manželku a stratil sa v niektorej zo svojich kníh. Keď sa z textu vynoril, splietol sa s treťou. Zuzanka je od neho o tridsaťsedem rokov mladšia, čo je pre mnohých úplne nepochopiteľné, no Peter je s ňou šťastný. Vrátila mu vitalitu i chuť do života a vyznala sa, že jej životným poslaním je ľúbiť ho, mojkať a milovať sa s ním na gaučíku, o čom ho ustavične a s entuziazmom presviedča.

Zastreté zrkadlo
čiže
Totálne nasadenie

1

Konečne je koniec, koniec tej strašnej bolesti, čo sa mi zakorenila v hrudi.
Mrcha nemoc mi dňom a nocou pazúrmi driapala pľúca, žrala mi ich, fúkala do žeravej pahreby, čo mi v nich tlela. Odtiaľ, z hrude, sa tá trýzeň šírila do celého tela. Neprial by som ju ani svojmu úhlavnému nepriateľovi, pravda, keby som nejakého mal. Bolelo ma už všetko, aj hlava, chrbát, nohy a ruky, naozaj úplne všetko. A v mozgu mi neprestajne blčal plameň pekelný. Možno preto, že už pred rokmi som odvrhol Boha a ani pred koncom som sa s ním nemienil zmieriť. Nakladal na mňa čoraz viac. Toľko ma skúšal a vyzýval k pokore a poslušnosti, až sa mi rozjasnilo a došlo mi, že akejkoľvek nadprirodzenej bytosti alebo sile môžem byť a aj som ukradnutý. Kašle na mňa aj na môj údel. Kašle na všetkých. Boha si kedysi dávno vymysleli ľudia, aby sa im znesiteľnejšie žilo, aby sa zbavili bremena svojho bytia a mali na koho zvaliť všetko dobré i zlé, čo ich stretáva na ceste životom, lebo to všetko je Boží zámer.
Moja Anka mi zatlačí oči a hneď ma pomaly, no dôkladne omýva, ticho pri tom plače, smrká, postonkáva. Je to dobrá žena, má ma rada a teraz, chudina nešťastná, zostane na všetko sama. Na dievčence, na role, a v maštali za domom stojí Fukso. Mala by ho čím skôr predať, je to stále dobrý a mocný kôň. Kým ma začala obriaďovať, otvorila v izbe, kde ležím, okno, aby si moja duša našla cestu, v kuchyni zastavila pondusové hodiny, potom zastrela zrkadlo tmavým ľanovým obrusom, aby som sa jej v ňom neukazoval a nevracal sa do sveta živých. Viem, povery a babské pletky, ale nedoberám si ju za to, lebo ona im verí, a čo keď je na nich aspoň za makové zrnko pravdy? Na umývanie roztrhala moju staršiu bielu košeľu. Už ju nebudem potrebovať. Handričku namáča do lavóra s letnou vodou, pridala do nej biele víno a nejaké voňavé bylinky. Najprv mi omyje tvár a osuší ju bielym uterákom, nato ma niekoľkokrát rýchlo pobozká. Na čelo, na viečka obidvoch očí. Na pery i na vpadnuté líca. Češe ma vlhkým hrebeňom, akoby som šiel do mesta k fotografistovi. Na nehybnej hrudi, kde mi sídlila tá strašná bolesť, cítim, ako sa jej slzy miešajú s vodou. Pohládza ma po kostnatých prsiach, ramenách, po vpadnutom bruchu, naozaj vyzerám ako kostlivec; podobne vyhladovaný a kostnatý ako trlo som sa po vojne vrátil z toho prekliateho Nemecka. Došli jej slzy, už nesmoklí.
Vzápätí ma Anka prekvapila. Až príliš dôkladne mi omýva prirodzenie. Jemne mi ho hladká aj tuhšie stíska, zhrnie kožku, zaváha a potom ho rýchlo pobozká na holú hlavu. Poobzerá sa, akoby ju v izbe niekto sledoval, ale nik ju nevidí, sme tu sami. Dievčence vyhnala do kuchyne. Vystrašila ich, že ak v izbe zostanú, kým ma neobriadi, neoblečie a nezapáli sviečky, budem ich po nociach mátať. Znova sa nízko nahne a ešte raz mi ho pobozká. Nepohnem ani brvou, no v duchu sa spokojne usmievam. Banujem len za tým, že to nerobievala, ešte kým som žil. Dobre viem, že niektoré ženy sa to neostýchajú robiť. Iným sa to zas protiví a nezobrali by si ho do úst ani za svet. Všeličo som zakúsil v prekliatej tretej ríši, kadečo človeka stretne aj na furmankách.
Viem, teraz by mi už nemal brnieť, ale brní. A parádne! Žije si svojím životom, samostatným, nezávislým a slobodným, holú hlavu dvíha nahor ako besný. Ako v tej šteklivej pesničke o vešaní terchovského richtára, ktorému ešte aj po smrti... Veď sme si s Ankou spolu aj dosť užili. Hoci pravdou je, že sme si mohli užiť viac; dobrého nie je nikdy dosť. Užívali sme si tu v izbe pod duchnami, len tak posteľ vŕzgala, v lete po žatve aj vo dvore na kozle slamy so žmurkajúcimi hviezdami nad hlavami. Len som jej povedal, že budeme nocovať  na kozle, a už vedela, čo nás čaká. So šomraním, že som starý pochábeľ a že jej holuby a hrdličky zas pošpinia obliečky, trepala po rebríku na kozol plachtu, periny a vankúše, ustlala nám tam kráľovské lôžko. Nevedela sa dočkať, kedy padne súmrak, ešte sa v plechovej vani vyumývala, rozčesala si vlasy a znova ich zaplietla do vrkoča, obliekla si čistú košeľu a rozochvená sa štverala na kozol. Je to radosť a veľké potešenie, hádam vôbec najväčšie, líhať so ženou. Objímať okrúhle boky, poťažkávať jej plné a teplé prsia, dotýkať sa mäkkého brucha, hladkať studený zadok a hladké stehná, potom aj vábivú vlhčinu uprostred. Spojiť sa s ňou tak natesno, že tesnejšie sa to už ani nedá. Aj sa mi pri tom občas marilo, že sme vytvorili jedno, že Anka mi koluje v žilách a ja som sa zas rozpustil v jej krvi.