Príbeh Vo dvojici je o tom, ako sa dokonalá rodinná idylka môže rozbiť na márne kúsky. Ako sa nenápadne do našich vzťahov zahryzávajú pochybnosti, neistota a odcudzenosť. Nádherný príbeh o vzťahoch medzi partnermi, o rodine, o prekonávaní bolesti a trápenia...

Tridsaťdvaročný Russell Green má všetko: nádhernú manželku, rozkošnú šesť­ročnú dcérku, úspešnú kariéru v reklamnej agentúre aj veľký dom v Charlotte. Žije svoj sen a manželstvo s očarujúcou Vivian pokladá priam za dokonalé.

Ale pod slnečným povrchom sa začínajú objavovať trhliny a zdesený Russ zistí, že ­sa mu všetky oblasti ­života, ktoré považoval za samozrejmé, rozpadajú na kúsky.
V priebehu niekoľkých mesiacov príde o prácu aj o manželku a musí sa sám po­starať o malú London. Russ zápasí s novou realitou plnou nepochopiteľného zmätku a usiluje sa ju zvládnuť.
Vrhá sa do divokej existencie osamelého rodiča a vydáva sa na cestu, ktorej sa kedysi obával, no práve tá mu nakoniec prináša uspokojenie. Pritom však preverí jeho schopnosti spôsobom, ktorý leží ďaleko za hranicou Russových predstáv.

Bestsellerový autor Nicholas Sparks ponúka výborne napísanú inteligentnú romancu. Vo dvojici je emocionálne silný príbeh bezpodmienečnej lásky, jej výziev, ­rizík, ale predovšetkým odmien.

Naučil som sa, že vek nezaručuje múdrosť o nič viac ako inteligenciu. Viem, že to nie je veľmi obľúbená predstava. Nepokladáme predsa často starších ľudí za múdrych najmä preto, lebo sú sivovlasí a majú vrásky? Dospel som k presvedčeniu, že niektorí ľudia sa na rozdiel od iných narodia so schopnosťou zmúdrieť a na niektorých je zasa múdrosť evidentná dokonca aj v mladom veku.
Napríklad moja sestra Marge. Je múdra, hoci je iba o päť rokov staršia ako ja. Úprimne povedané, Marge je múdra, odkedy si ju pamätám. Aj Liz. Je mladšia ako Marge, a predsa z jej reči cítiť pre­myslenosť a empatiu. Po rozhovore s ňou sa často pristihnem, že uvažujem o tom, čo povedala. Aj mama a otec sú múdri. Po tieto dni o tom veľa premýšľam, lebo mi došlo, že hoci v našej rodine sa ­múdrosť vyskytuje, mňa celkom obišla.
Veď keby som bol múdry, bol by som počúval Marge v lete roku 2007, keď ma viezla na cintorín k hrobom starých rodičov a opýtala sa, či som si absolútne istý, že sa chcem s Vivian oženiť...


Doprava ZADARMO na všetky objednávky: Do 23.10.2017 dopravu platíme za vás my!

Nicholas Sparks je jedným z naj­obľúbenejších rozprávačov príbehov o lás­ke, autor vyše dvadsiatky románov. Dosiaľ sa vo svete predalo vyše stopäť miliónov výtlačkov jeho kníh, z toho 75 miliónov na americkom trhu.
Všetky jeho romány vrátane Troch týždňov s bratom (Three Weeks With My Brother), biografie, ktorú napísal s bratom Micahom, sa zaradili medzi best­sellery v rebríčku New York Times a boli preložené do viac ako päťdesiatich jazykov.
Podľa desiatich románov Nicholasa Sparksa nakrútili úspešné filmy.
V roku 2011 autor založil nadáciu pod názvom Nicholas Sparks Foundation na podporu športových a vzdelávacích aktivít mladých ľudí. Žije v Severnej Karolíne.

Začítajte sa do novinky Nicholasa Sparksa Vo dvojici:

1. kapitola

A s dieťaťom sme už traja

„Fíha!“ Pamätám sa, že práve takto zareagovala Vivian, keď vyšla z kúpeľne a ukázala mi pozitívny tehotenský test. „To je výborné!“

Aby som bol úprimný, svoje pocity by som vyjadril inak... To fakt? Už?

Bol to najmä šok so štipkou zdesenia. Zosobášili sme sa pred rokom a povedala mi, že keď sa rozhodneme mať dieťa, plánuje ostať niekoľko rokov doma. Vtedy som súhlasil, lebo som chcel to isté, ale teraz som zároveň pochopil, že život bezdetnej dvojice s dvoma príjmami sa nám o chvíľu skončí. A navyše som si nebol istý, či som vôbec pripravený stať sa otcom, ale čo som mohol? Vivian ma predsa nijako neoklamala, ani mi nezamlčala, že chce dieťa, a keď vysadila antikoncepciu, oznámila mi to. Aj ja som, samozrejme, chcel deti, lenže Vivian prestala užívať antikoncepciu iba pred tromi týždňami. Pamätám sa, ako som si vtedy pomyslel, že mám ešte aspoň niekoľko mesiacov, kým sa jej telo prispôsobí a dostane sa do normálneho plodného stavu. A podľa toho, čo som vedel, mohla mať dokonca problém s otehotnením, čo znamenalo, že to potrvá tak rok i dva.

Pre Vivian to však neplatí. Jej telo sa prispôsobilo prakticky okamžite. Moja Vivian je plodná.

Objal som ju a skúmavo som sa na ňu pozeral, aby som videl, či to z nej už vyžaruje. Ale na také niečo bolo ešte priskoro. A čo je vlastne vyžarovanie? Je to len iný spôsob vyjadrenia, ak chcem o niekom povedať, že vyzerá, že je mu horúco a potí sa? Ako sa nám zmení život? A do akej miery?

 

***

O niekoľko mesiacov prišiel ten veľký deň, hoci priznávam, že jeho väčšia časť mi utkvela v pamäti zahalená akousi hmlou.

Pri spätnom pohľade si myslím, že som si to mal všetko zapísať, kým som si to pamätal. Taký veľký deň by sme si mali pamätať do najmenších podrobností, nie ako sled nejasných momentiek, na ktoré si dnes spomínam. To, čo si pamätám, pamätám si vďaka Vivian. Akoby sa jej každý detail vryl do vedomia, nuž ale ona rodila a bolesť dokáže zbystriť myseľ. Aspoň tak sa hovorí.

Ja však dobre viem čosi iné, že keď si niekedy spomíname na udalosti toho dňa, máme trochu rozdielne názory. Ja som napríklad pokladal svoje konanie za daných okolností za celkom pochopiteľné, kým Vivian striedavo vyhlasovala, že som sa správal buď sebecky alebo jednoducho ako úplný idiot. Keď rozprávala ten príbeh svojim priateľom, ľudia sa, pochopiteľne, smiali, alebo krútili hlavami a častovali ju súcitnými pohľadmi.

Pravdupovediac, nemyslím si, že som bol sebecký ani úplný idiot, veď to bolo naše prvé dieťa ani jeden z nás presne nevedel, čo má očakávať, keď Vivian začne rodiť. Je niekto naozaj pripravený na to, čo príde? Povedali mi, že pôrod je nepredvídateľná situácia. A Vivian mi počas tehotenstva neraz pripomínala, že proces od prvých bolestí až k vlastnému z pôrodu môže trvať aj dlhšie ako deň, najmä ak ide o prvé dieťa, a viac ako dvanásťhodinový pôrod nie je nič nezvyčajné. Tak ako väčšina nastávajúcich otcov, aj ja som pokladal svoju manželku za odborníčku a bral som ju za slovo. Veď nakoniec nie ja, ale ona prečítala všetky tie knihy.

Mal by som poznamenať aj to, že v to ráno som vôbec nebol absolútne nepoužiteľný. Bral som svoje povinnosti vážne. Mala prichystanú príručnú tašku, aj druhú s vecami pre bábätko. Obsah oboch tašiek som vopred niekoľkokrát skontroloval. Fotoaparát a videokameru som nabil a pripravil a v izbe pre bábätko bolo všetko, čo malo naše dieťa potrebovať, najmenej na mesiac. Vedel som, ako sa čo najrýchlejšie dostaneme do nemocnice a naplánoval som si aj náhradné trasy, keby sa na hlavnej stala nehoda. Vedel som aj to, že dieťa príde na svet už čoskoro. V dňoch, ktoré predchádzali pôrodu, došlo k niekoľkým falošným poplachom, ale ešte aj ja som vedel, že sa začalo záverečné odpočítavanie.

Inými slovami chcem povedať, že keď mnou manželka šestnásteho októbra 2009 o pol piatej ráno potriasla, aby ma zobudila a oznámila mi, že má každých päť minút kontrakcie a je načase odísť do nemocnice, nijako ma to neprekvapilo. Nepochyboval som, že hovorí pravdu, poznala rozdiel medzi falošnými Braxtonovými-Hicksovými a skutočnými kontrakciami, a hoci som sa na túto chvíľu pripravoval, fakt je, že mi najskôr nenapadlo, že by som mal na seba hodiť šaty a naložiť veci do auta. Vlastne som vôbec nemyslel na svoju ženu, ani na dieťa, ktoré sa chystalo na svet. Moje myšlienky sa skôr uberali týmto smerom: Dnes je ten veľký deň a ľudia budú veľa fotografovať. A iní ľudia budú na tie fotografie ustavične zízať, nuž – vzhľadom na budúce generácie – mal by som sa pred odchodom osprchovať, lebo mám vlasy, akoby som celú noc strávil vo veternom tuneli.

Niežeby som bol márnomyseľný. Jednoducho som si myslel, že mám dosť času, a tak som povedal Vivian, že o pár minút budem hotový. Zvyčajne sa sprchujem rýchlo – bežne mi to netrvá dlhšie ako desať minút aj s holením – no len čo som si namydlil bradu, zazdalo sa mi, že počujem, ako moja žena v obývačke vykríkla. Opäť som sa započúval a hoci už neozývala, zrýchlil som tempo. Keď som sa utieral, znovu som ju počul kričať, no zdalo sa mi, že tentoraz kričala po mne, nie na mňa. Zabalil som sa do osušky a vyšiel som do tmavej chodby. Ešte zo mňa kvapkalo. Boh mi je svedkom, že som sa sprchoval menej ako šesť minút.