Príbeh rodiny Vanceovcov sa začína v povojnovej Amerike plnej nádeje v lepšie zajtrajšky. Rozprávačovi starí rodičia boli „strašne chudobní a zaľúbení“ a rozhodli sa presťahovať z apalačskej časti Kentucky do Ohia v nádeji, že uniknú všadeprítomnej biede. Založili si klasickú rodinu strednej triedy a jeden z ich vnukov nakoniec vyštudoval Právnickú fakultu Yalovej univerzity, čo jasne dokazuje úspešnú a vzostupnú generačnú mobilitu.

Postupne sa dozvedáme, že rodinná sága sa neodvíjala vždy idylicky, autorovi starí rodičia, teta, strýko, sestra, ale predovšetkým mama neraz nezapadli a nezvládali nároky postavenia v strednej triede, nikdy sa im nepodarilo utiecť pred násilím, alkoholizmom, chudobou a traumou sužujúcou ich región.
Autor a rozprávač v jednej osobe J. D. Vance až surovo úprimne priznáva, že aj jeho samého naďalej prenasledujú démoni chaotickej rodinnej minulosti.

Hillbilly Elegy je dojímavá kronika, ktorej však nechýba humor a miestami prináša neuveriteľne  šťavnaté opisy osudov hlavných protagonistov. Je to znepokojujúca úvaha o precitnutí z amerického sna, ktorý zostáva veľkej časti tejto komunity na míle vzdialený.

Začítajte sa do novinky Hillbilly Elegy:

Prvá kapitola

Podobne ako väčšina detí, aj ja som sa naučil naspamäť adresu bydliska, aby som vedel dospelým povedať, kam ma majú odviesť, keby som sa stratil. Keď sa ma učiteľka v škôlke opýtala, kde bývam, bez mihnutia oka som odrapkal presnú adresu, a to aj napriek tomu, že mama menila bydliská dosť často, čomu som ako dieťa nikdy nerozumel.
Jednako, vždy som rozlišoval medzi „adresou“ a „domovom“. Adresa bola tam, kde som trávil väčšinu času s mamou a sestrou, nech to bolo kdekoľvek. Lenže domov zostával vždy rovnaký: prastarkej dom pod vŕškom v mestečku Jackson, štát Kentucky.
V mestečku žije okolo šesťtisíc obyvateľov a leží v juhovýchodnej časti štátu Kentucky, priamo v srdci známeho baníckeho kraja. Nuž, nazývať to mestom je azda prehnané. Je tam radnica, zopár reštaurácií, zvyčajne reťazcov s rýchlym občerstvením, a ešte niekoľko obchodov a predajní. Väčšina ľudí býva vo vrchoch okolo kentuckej štátnej cesty číslo 15, buď v kempoch pre obytné prívesy, sociálnych ubytovniach alebo na horských gazdovstvách, presne takých ako to, ktoré sa stalo základom mojich najkrajších spomienok na detstvo.
Jacksončania každého úctivo pozdravia, ochotne sa vzdajú obľúbených voľnočasových aktivít, ak treba pocestnému pomôcť vyhrabať auto zo snehu, a keď okolo prechádza pohrebný voz, zakaždým zastavia, vystúpia a pozorne ho sledujú. Práve tento zvyk ma priviedol k záveru, že na Jacksone a jeho obyvateľoch je niečo výnimočné. Starej mamy, ktorú sme volali omama, som sa raz spýtal, prečo všetci vždy zastavia, keď zbadajú funebrácke auto. „Vieš, zlatko, sme vrchári. Svojich mŕtvych si vážime.“
Starí rodičia odišli z Jacksonu na konci štyridsiatych rokov minulého storočia a usadili sa v Middletowne v štáte Ohio, kde vychovali deti a kde som neskôr vyrastal aj ja. Až do dvanástich rokov som však každé leto a väčšinu voľného času trávil v Jacksone. Chodieval som ta spolu s omamou, ktorá navštevovala rodinu a priateľov, lebo si veľmi dobre uvedomovala, že čas neúprosne skracuje zoznam jej najbližších.
A s plynúcim časom sa výjazdy konali najmä s jedným cieľom: postarať sa o omaminu matku, ktorú sme volali omama Blantonová (aby sme ju, hoci trošku zmätočne, odlíšili od omamy). Bývali sme v jej dome, v ktorom žila ešte prv, než jej manžel odišiel bojovať proti Japoncom v Tichom oceáne.
Dom omamy Blantonovej bol pre mňa najobľúbenejším miestom na svete, hoci nebol veľký ani prepychový. Mal tri izby. Pred domom verandička, záhradná hojdačka a priestranná záhrada, ktorá sa ťahala od kopca na jednej strane až po úpätie vŕška na druhej. Omama Blantonová vlastnila nejaké pozemky, no väčšinu z nich tvorila nepreniknuteľná húština. Nemala tam záhradu v pravom slova zmysle, hoci za domom sa vypínala skalná stena a strom. Bol tam, samozrejme, aj vŕšok a popodeň tiekol potok. To nám ako záhrada stačilo. Všetky deti spávali v jednej izbe na poschodí. Také kasárne pre čatu deciek s tuctom postelí, kde sme sa s bratancami a sesternicami hrávali neskoro do noci, až kým nás starká nezahnala do postele.
Okolité vrchy boli rajom pre deti. Väčšinu času som teda trávil terorizovaním apalačskej fauny. Ani jedna korytnačka, had, žaba, ryba či veverička neboli predo mnou v bezpečí. S bratancami sme bezstarostne pobehovali po okolí a všadeprítomnú chudobu či chradnúce zdravie omamy Blantonovej sme si ani neuvedomovali.
V hĺbke duše som cítil, že Jackson je miesto, ktoré patrí len a len mne, sestre a omame. Ohio som mal rád, ale bolo plné boľavých spomienok.
V Jacksone som bol vnukom najdrsnejšej ženy široko-ďaleko a najlepšieho automechanika v meste. V Ohiu zase odvrhnutým synom muža, ktorého som sotva poznal, a ženy, ktorú by som najradšej nepoznal. Mama chodila do Kentucky len na pravidelné každoročné rodinné stretávky a sem-tam na pohreb, a keď sa to stalo, omama dozrela, aby nerobila scény. V Jacksone nikto nevrieskal, nehádal sa, nebil sestru, a hlavne sem bol „chlapom vstup zakázaný“, ako hovorievala omama. Omama neznášala mamine ľúbostné romániky a v Kentucky jej ich zatrhla.